Posledný let. Nekonečná láska k prírode

Príbeh o láske, dobrodružstve a o tom, čo sa stane, keď človek uteká pred svojou minulosťou…a opäť k nej smeruje. Posledný let je podmanivý príbeh o nádeji, ktorá nikdy nezomiera.
Franny Stoneová mala odjakživa túlavé topánky. Dáva sa viesť prílivom a vtákmi na oblohe a to jej pomáha zabúdať na straty, ktoré v živote utrpela. No divá príroda postupne mizne a Franny sa už nemôže túlať bezcieľne.

Vyberie sa do Grónska, pevne rozhodnutá nájsť posledný kŕdeľ rybárov dlhochvostých a sledovať ich pri migrácii od pólu k pólu až do ďalekej Antarktídy. Presvedčí kapitána lode Saghani Ennisa Malonea, aby ju vzal na palubu. Podarí sa jej obmäkčiť jeho ostrieľanú posádku prísľubom, že vtáky ich privedú k rybám, ktoré je čoraz ťažšie nájsť.

Saghani teda mieri na juh cez nebezpečný, rozbúrený Atlantik. Frannini noví kamaráti si začínajú uvedomovať, že príťažlivá vedkyňa nie je tým, kým sa zdá. Sužujú ju nočné mory, donekonečna píše listy manželovi a za nič na svete sa nechce vzdať sledovania vtákov. Temné tajomstvá Franninej minulosti sa postupne odhaľujú a mladá žena, prenasledovaná spomienkami, si čoraz nástojčivejšie kladie otázku, pred čím vlastne uteká a kam smeruje.

„Posledný let je strhujúci príbeh, ktorý vás chytí za srdce. Nespútaná hlavná hrdinka, jej tajomná minulosť, odvážna úloha a nekonečná láska k prírode si čitateľa celkom podmania. Po prečítaní tejto knihy sa už nikdy nebudete dívať na svet tými istými očami,“ tvrdí prekladateľka Lenka Cinková.

Posledný let je NAJ kniha augusta 2020 v Amazone. Je to neuveriteľne úprimný, pravdivý a intímny príbeh, v ktorom nechýbajú krásne opisy prírody, ale tiež úžasné meditácie.

„Vyčistite si svoje kalendáre a diáre, a pripravte sa na brilantné čítanie,“

radí Amazon.

Austrálska spisovateľka Charlotte McConaghy vyštudovala scenáristiku a niekoľko rokov sa venovala tvorbe filmových a televíznych scenárov. Písať začala už ako tínedžerka – je autorkou ôsmich kníh pre mládež. Posledný let, jej prvý román pre dospelých, vyšiel súčasne v USA, Spojenom kráľovstve a Austrálii a vyvolal obrovský záujem v mnohých ďalších krajinách na celom svete.

Začítajte sa do novinky Posledný let :

ZVIERATÁ ZOMIERAJÚ. Nepotrvá dlho a budeme tu sami.
Môj manžel raz na skalnatom pobreží neskrotného Atlantiku našiel kolóniu víchrovníčkov.
Keď ma tam v ten večer zobral, nevedela som, že patria medzi posledné svojho druhu.
Pozorovala som ich v jaskyniach, kam sa uchýlili na noc, sledovala som, ako odvážne sa vrhajú do vody osvetlenej mesačným svitom. Strávili sme s nimi potme pár hodín a
predstierali sme, že sme diví a nespútaní ako ony.
Kedysi, keď zvieratá začali zomierať, keď sme už naozaj videli, že hynú vo veľkom, a dialo sa to tu a teraz, nielen v zlovestných varovaniach pred tým, čo nás čaká v budúcnosti, zaumienila som si, že chcem sledovať sťahovavé vtáky na ich ceste cez oceán. Azda som dúfala, že ma zavedú tam, kam sa ukryli všetky ostatné tvory ako ony, o ktorých sme si mysleli, že sme ich zabili. Možno som verila, že pochopím, prečo celý život všetko a všetkých opúšťam. Alebo som možno len dúfala, že mi na svojom poslednom lete ukážu, kam patrím.
Práve vtáky vo mne kedysi prebudili odhodlanosť.

Grónsko obdobie hniezdenia

Mám šťastie, že sa to stalo práve vo chvíli, keď som sa pozerala. Krídlom zavadila o tenučký drôtik a kôš sa nad ňou zľahka zaklapol.
Posediačky natiahnem krk.
Spočiatku nereaguje, no vie, že už nie je slobodná. Svet okolo nej sa nepatrne zmenil. Alebo úplne. Pomaly sa priblížim, nechcem ju vystrašiť. Vietor zavýja, bodá ma do tváre. Ďalšie jedince rovnakého druhu sedia na zľadovatených skalách a krúžia vo vzduchu, no šikovne sa mi vyhýbajú. Topánky mi pri chôdzi vrždia. Samica sa našuchorí a váhavo mávne krídlami, na okamih rozhodnutá, že sa vyslobodí. V skalnej štrbine si s druhom postavili jednoduché hniezdo z trávy a vetvičiek.
Už ho nepotrebuje, mláďatá si zháňajú potravu samy, no vracia sa doň ako akákoľvek iná matka, ktorá nostalgicky lipne na minulosti. Zadržím dych a nadvihnem kôš. Len jedno mávnutie krídel, náhly prejav vzdoru, kým jej okolo tela oviniem chladné prsty a znemožním jej pohyb.
Teraz musím konať rýchlo. Nacvičeným pohybom jej šikovne umiestnim krúžok na nohu a posuniem ho nad kĺb, tesne pod perie. Z hrdla sa jej vyderie škrek, ktorý veľmi dobre poznám — v spánku tak kričím skoro každú noc.
„Vydrž, vydrž, už to bude.“
Ruky sa mi roztrasú, ale pokračujem — je neskoro, dotkla si sa jej, označkovala si ju, vtlačila si jej svoju ľudskú pečať. Čosi odporné.
Plastový krúžok s geolokátorom jej na nohe pevne drží. Zabliká, vďaka tomu viem, že
funguje. Práve keď sa ju chystám pustiť, znehybnie. V dlani cítim, ako jej splašene tlčie srdce.
Buch, buch, buch. Zastavím sa. Počujem rýchly, rozochvený tep.
Zobák má červený, akoby omočený v krvi. Vyvoláva to vo mne dojem, že je silná.

Milan Buno, knižný publicista