Arpád Soltész napísal nový šťavnatý príbeh. Zlodej
Libor je slušný chlapec z dobrej rodiny. Ale keď vyrastie, aj on bude musieť z niečoho živiť svoju rodinu. Dospelým sa stáva v 90. rokoch, keď je peňazí dosť. Mafiánom, tunelárom a všakovakým gaunerom sa váľajú len tak pohodené po zásuvkách. A okradnúť zlodeja môže byť zločin, ale určite to nie je hriech…
Začína sa nový príbeh Arpáda Soltésza Zlodej.
Liborovu závratnú kariéru odštartuje nová známosť z väzenia, ale formujú ju aj staré priateľstvá zo školských lavíc. Divoké deväťdesiatky sú len šum v pozadí jeho úspechu. Turbulentný proces transformácie z totality na vyspelú kleptokraciu je ako vlak, ktorého kolesá zomelú spoločnosť na fašírku, no Libor sa ním vezie do vysnívaného cieľa prvou triedou. Vyjsť so spolucestujúcimi nie je vždy jednoduché a stanica, v ktorej napokon Libor vystúpi, nemusí byť nutne miestom, ktoré si predstavoval.
Zlodej z vydavateľstva Ikar sa odohráva v rovnakom vesmíre ako Soltészove romány Mäso a Hnev, ale ukazuje ho z pohľadu jedinej postavy. Novinár Pali Schlesinger sa v ňom mihne iba ako pohŕdavá poznámka pod čiarou, na sympaticky drsného policajta Mikiho Mika sa díva očami jeho obete a privatizéra Aďa Šípoša poľudští uhol, z ktorého ho vidia priatelia z detstva. Len mafiáni zostávajú stále rovnako násilnícki a tupí.
Soltész opäť využíva šťavnatý jazyk a štylistické prostriedky, ako sme si uňho zvykli – orgáni, fízláreň, loch… A miestami budete mať pocit, akoby to bola analýza zlodejského remesla, ako sa robí, následky, triky, filozofia zlodejčiny…
Obálka Zlodeja je iná ako pri Mäse, Svini a Hneve. Sú na nej tváre z rôznych bankoviek, napríklad klasický Štefánik z päťtisícovky.
„Milujem obálky Petra Nosáľa, všetky, ktoré mi robil. Teraz sme výrazne zmenili dizajn, pretože som akoby odišiel od tých predošlých postáv, aj štýlu písania. Po tých troch knihách som mal už svojich antihrdinov plné zuby,“
vysvetľuje Arpád Soltész.
Vypočujte si úryvok, číta Boris Farkaš:
Začítajte sa do novinky Zlodej:
Marekova kancelária je luxusná. Masívny stôl z nejakého exotického dreva, pracovné kreslo, stoličky aj gauč potiahnuté krémovou kožou. Na poličkách farebne zladené knihy v koženej väzbe, kupované na metre, na zemi koberec s perzským vzorom. Pravý peržan, s certifikátom. Na stenách dva obrazy. Benka a Fulla. Originály, samozrejme. Netušil by som, ale Marek sa nezabudol pochváliť.
Marek vždy mal vkus. A peniaze. Aj kopec zbytočných rečí. Chýbali mu gule a chrbtica. Ráno mu bude chýbať ešte ďalších pár drobností, pomyslím si zlomyseľne, ale očakávané uspokojenie pritom necítim.
Cítim len to, že mi niekto vrazil obe ruky do podbruška a žmýka mi črevá. Ako po hranolčekoch s tatárkou z Kamión bistra na Námestí osloboditeľov.
„Pokús sa, prosím, neznečistiť si bielizeň,“ potichu na mňa zavrčí Rudo. Pohybuje sa po Marekovej firme so sebavedomou istotou, ako keby mu to tu patrilo. „Normálne si odskoč, toalety sú na chodbe. Alebo pokojne spusti nohavice a vykonaj potrebu do kresla. Potom ale začni baliť počítač, ja sa ešte pozriem vedľa, čo sa tu ešte oplatí zobrať,“ komanduje.
Párkrát sa zhlboka nadýchnem. Nevadí, horšie to už nebude. Rudo je profesionál, vie čo robí. Dúfam, že vie. Párkrát ho už chytili. Síce nikdy priamo pri robote, ale aj tak.
Keď si starý recidivista pred hodinou starostlivo prezeral vchodové dvere do malej, ale bohatej obchodnej firmy, na ktorú som mu dal tip, čakal som, že vytiahne nejaký šperhák a odomkne bezpečnostnú zámku. Iba kúsok ustúpil, uškrnul sa na mňa a poriadne do nich kopol. Zámka bola solídna, vydržala, ale drevo okolo nej povolilo, ako keby to bola iba lepenka. Rudo na to nevyzerá, je vysoký, ale vyziabnutý. Trochu hranatý. Hrubé kosti obalené ešte hrubšou kožou. A šľachami. Starými tuhými šľachami, ktoré mu dávajú neľudskú silu. Rudo je zviera. Dravec.
Bol som si istý, že v nočnom tichu počuť ten hluk až na fízláreň. Vzdušnou čiarou nemôže byť ďalej ako tristo metrov. Keď som nepustil do gatí v tom okamihu, teraz už určite nie.
„Poď,“ chytil ma Rudo za rameno a nenáhlivým krokom ma viedol dobre osvetlenou ulicou. Úplne ma zmiatol.
„Čo? Nejdeme dnu?“
Síce som nechápal, načo rozbíjal dvere, keď nepôjdeme kradnúť, ale uľavilo sa mi. Zrazu som si uvedomil, že nechcem. Toto nie je pre mňa. Nie pre toto som päť rokov študoval.
„Trochu vyššie, na druhej strane ulice je vhodná brána,“ ukázal Rudo prstom. Bola trochu pootvorená, za ňou len tma. „Chvíľu si tam počkáme. Keď nikto nepríde, pôjdeme dovnútra.“
V tmavom vchode som dostal svoju prvú lekciu z vlamačskej teórie.
„Čím komplikovanejší plán si vymyslíš, tým máš zložitejšiu logistiku a tým máš viac faktorov, ktoré môžu fatálne zlyhať,“ vysvetľoval mi Rudo svojím typickým kultivovaným prejavom. Vyzeral ako zabijak, ktorý presedel polovicu svojho života v Ilave a v Leopoldove, ale rozprával ako profesor na dôchodku.
„Nie je to žiadna veda, ale práca pre trpezlivých a rozvážnych ľudí. Musíš minimalizovať riziká. Vykopneš dvere, na tom sa nemá čo pokaziť. Ak sa na to necítiš, môžeš si zobrať oceľové páčidlo, ale lepšie je nemať pri sebe nič, čo vyzerá podozrivo. Keď narazíš na špeciálne dvere a zistíš, že by ti to trvalo dlho, pekne odídeš a zajtra si nájdeš nejaké iné. Keď ich vylomíš, stiahneš sa niekam, kde ťa nebude vidno, ale ty uvidíš na vchod. Počkáš aspoň hodinu, radšej dve. Niekto ťa mohol počuť a mohol zavolať orgánom. Niekto mohol byť vo vnútri a zavolať orgánom. Alebo tam môžu mať tichý alarm zapojený na centrálny pult u orgánov. Orgáni sa nikdy neponáhľajú, musíš im dať čas. Keď sa objavia, alebo hocikto iný, okamžite oblasť opustíš a zajtra vyrazíš dvere niekde inde. Keď sa nikto neukáže, vojdeš do objektu a vezmeš z neho všetko, čo dokážeš výhodne predať.“
Polovicu svojho dospelého života presedel Rudo v Ilave a v Leopoldove. Väčšinu toho času strávil čítaním. Keď bol na slobode, kradol a balil študentky.
K poctivému, staromódnemu zlodejskému remeslu som sa dostal obvyklým spôsobom. V base. Strávil som v nej skoro dva roky. Tam som sa spoznal s Rudom, no trvalo ďalší rok, kým pustili aj jeho. Pravidelne som mu posielal balíky, hlavne tabak a čaj, tvrdé meny väzenskej ekonomiky. Občas som pribalil aj časopisy. Zo dvakrát aj list. Odpoveď som nečakal a nikdy žiadna neprišla. Rudo veľa čítal, no na písanie nebol. Niežeby mal s písaním problém, že by bol dysgrafik alebo čo. Jednoducho nebolo o čom. Čo sa už dá napísať z lochu? O ostatných mukloch? Nikdy som medzi nimi nijakých kamarátov nemal, teda okrem Ruda. Tam beztak žiadne priateľstvá neexistujú. O väzenskom živote viem vlastne hovno, nikdy som sa oň vážne nezaujímal. V mojom živote to bola len krátka bezvýznamná zastávka. Aspoň som si to vtedy myslel. Lenže basa každého zmení. Málokoho k lepšiemu.
Je to niekto, kto začal kradnúť v malom, aby si tak vyhojil svoju osobnú krivdu. Potom si posúval hranice, až napokon kradol vo veľkom. A napriek tomu, že kradol po miliónoch, tak ste o ňom v živote nepočuli. V hierarchii zlodejov bol totiž stále niekde naspodku potravinového reťazca. Darilo sa mu dlho beztrestne kradnúť, až kým nenarazil na naozaj veľkých zlodejov.
Milan Buno, knižný publicista
