Fantazijný príbeh Srieň, Pochodeň a Temnota
Je tu fantasy novinka Srieň, Pochodeň a Temnota Srieň, na ktorej Kristína Brestenská pracovala asi dva a pol roka. Po úspešných historických romanciach zo stredovekého Anglicka a Škótska ponúka teda niečo iné, magické a čarovné…
Názov fantazijnej krajiny Ansalya vymyslela autorkina staršia dcéra.
„Vtedy mala len štyri roky a prechádzala čarovným obdobím, kedy si vymýšľala slová, ktoré vlastne ani nič neznamenajú. Slovíčko som si poznačila, že snáď sa mi niekedy zíde a napokon som ho využila v tomto fantasy románe,“
vysvetľuje Kristína Brestenská.
Ansalya trpí v dôsledku kliatby, ktorou bohovia potrestali ctižiadostivosť troch princezien. Zbaviť kráľovstvo jej okov môže iba najsilnejší a najschopnejší bojovník, a tak kráľ usporadúva turnaje v snahe nájsť vyvoleného hrdinu. Víťaz sa môže oženiť s jednou z jeho dcér, no počas svadobnej noci zakaždým čaká na novomanžela smrť. Odvážnych bojovníkov, ochotných riskovať svoj život, je čoraz menej a zúfalstvo prostých obyvateľov aj šľachticov narastá.
O utrpení vie svoje aj najmladšia princezná Andromede, vyrastajúca v nedostatku lásky. Keď sa v Ansalyi zjaví príťažlivý Daemon, unikajúci pred vlastnými démonmi, prebudí v nej nielen vášeň, ale hlavne nádej. A tá môže byť rovnako nebezpečná ako sprisahanie proti kráľovi, vidina trónu či ovládanie živlov.
Princezné Lyasante, Salomé a Andromede, ktorým ľud prisúdil prezývky Srieň, Pochodeň a Temnota, budú musieť preukázať veľkú odvahu a ochotu obetovať, čo im je drahé, ak chcú dosiahnuť vytúžené šťastie.
„Písať fantazijný román znamenalo pre mňa slobodu, možnosť popustiť uzdu fantázií a vytvoriť svet podľa svojich predstáv a postavy, ktoré sú všetko len nie dokonalé,“
približuje autorka Kristína Brestenská.
„Je to taká fantasy rozprávka pre dospelých o sebeckosti, spupnosti a sebaláske, ktoré všetko zničili. A zároveň príbeh o tom, že na to, aby sa všetko na dobré obrátilo, treba niečo obetovať…“
Príbeh Srieň, Pochodeň a Temnota Srieň je veľmi pútavé fantasy pre dospelých o troch sestrách-princeznách, ktoré spôsobili skazu vlastnej krajiny. Keďže sú potomkami dávneho hriechu Bohov, oplývajú nadprirodzenými schopnosťami a práve kvôli nim ich ľud začal posmešne prezývať Srieň, Pochodeň a Temnota. Zároveň tieto prezývky symbolizujú v určitom zmysle ich povahové črty.
Začítajte sa do knihy:
Krk mu oblapili mocné ruky a škrtili ho. Začal dáviť. Nad hlavou mu zaškriekal krkavec.
„Pozri sa na mňa!“
Nedokázal chytiť dych, striedavo kašľal a dávil.
„Pozri na mňa!“ Hlas bol čoraz zúfalejší a on čoraz slabší, všetka sila z neho pomaly odchádzala.
„Nepozri sa pred seba, bude to tvoja záhuba… Zomrieš spolu s nimi… spolu s nimi… s nimi…“
„Musíš s tým bojovať !“
Jeden hlas sa miešal s druhým hlasom. Musí bojovať ?
Ako? O chvíľu ho uškrtia, už sa nikdy nenadýchne, ako tomu môže zabrániť? Krkavec opäť zaškriekal a jeho náhle osvietilo. Má predsa voľné ruky, síce celé od krvi, ale nie spútané. Zaryl prsty do mocných dlaní, čo sa mu uťahovali okolo krku. Moment prekvapenia mu doprial možnosť zhlboka sa nadýchnuť, no útočník poľavil iba na okamih.
Daemon zazrel kútikom oka na zemi čierne ihličie. Malo temnú moc. Zhrabol za hrsť ihličia a začal ním bodať do rúk, čo sa z neho snažili vysať poslednú kvapku života. Krv sa miešala s krvou…
„Krv tvojho otca… tvojho otca… tvojho otca…“
„Pozri sa mi do očí!“ zvrieskla žena blízko neho a niekto silno zatriasol jeho zmietajúcim sa telom. Už nedokázal ďalej bojovať, nakrátko stratil vedomie, a keď opäť prišiel k sebe, hrdlo mal voľné a cítil sa lepšie.
Je mŕtvy? Všade bola tma, ticho, pokoj. Možno je už na druhom svete, čakajú naňho duše jeho otca, matky, ženy, dieťaťa … Len ich musí nájsť. Snažil sa zorientovať, čakal na znamenie, kadiaľ sa vydať , keď sa k nemu z temnoty predral melodický spev. Ženský hlas bol nežný, zamatový, vábivý…
Volala ho k sebe a on ju túžil nájsť. Tak veľmi ju chcel nájsť!
„Poď ku mne, môj milý, stojím tu na brehu, nasleduj môj hlas a buď kráľom môjho osudu.“
Zaškriekal krkavec. Jeho hlas Daemonovi nezapadal do myšlienok, do obrazu večnosti, nemal tam byť. Otvoril oči. Obloha nad ním bola bledá, svitanie zahnalo temravu, no do tváre mu hľadeli oči čierne ako noc.
„Musíš s tým bojovať,“ zašepkala princezná. Prekvapene zistil, že sú vonku z Temného lesa a princezná kľačí na spálenej zemi s jeho hlavou položenou v lone.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa zachrípnuto.
„Musela som ťa odvliecť z lesa, neprežil by si. Máš v sebe príliš veľa temna.“
Zažmurkal a pozrel Andromede do blednúcich očí. Kým sa spamätal, boli zafírovomodré. Nad hlavou im preletel krkavec.
„Ja viem,“ povedal napokon.
Milan Buno, knižný publicista
