Hercule Poirot bojuje v súdnej sieni

Hercule Poirot v súdnej sieni. Agatha Christie napísala túto detektívku v roku 1940 a poverila ho, aby svojím svedectvom zachránil život žene obvinenej z dvojitej vraždy. Pavučina lží, ktorú pritom bude musieť legendárny detektív rozmotať, je však mimoriadne spletitá…
Smutný cyprus .

Pred súdom stojí atraktívna mladá žena Elinor Carlislová. Je obvinená z vraždy svojej sokyne v láske Mary Gerrardovej a podozrievajú ju, že otrávila aj svoju tetu Lauru Welmanovú, po ktorej zdedila obrovský majetok.

Všetko sa začalo v deň, keď Elinor a jej snúbenec Roddy dostanú anonymný list. Neznámy pisateľ ich vyzýva, aby si dali pozor na niekoho, kto sa snaží votrieť do priazne Elinorinej tety a dostať sa tak k jej veľkému majetku…
Elinor a Roddy sa vyberú k tete Laure a zisťujú, že tou osobou je práve Mary, dcéra správcu, s ktorou sa obaja v detstve hrávali.
A Roddy sa do nej okamžite zamiluje.

Následne teta Laura zomiera bez toho, aby po sebe zanechala poslednú vôľu. A čoskoro sa k nej pridáva aj Mary…
Všetky dôkazy a okolnosti teda svedčia proti Elinor a zdá sa, že len ona mala na obe vraždy motív aj príležitosť. Slučka okolo jej krku sa čoraz väčšmi sťahuje…

Verejnosť Elinor Carlislovú už vopred odsúdila a v nepriateľsky naladenej súdnej sieni iba jediný muž verí, že je nevinná – vidiecky lekár Peter Lord. Platonicky zaľúbený doktor Lord v zúfalstve požiada o pomoc Hercula Poirota. Aj slávny detektív má spočiatku vážne pochybnosti o nevine obžalovanej, ibaže dôkazy proti nej sú až príliš presvedčivé. A tak poslúchne svoj povestný neomylný inštinkt a rozhodne sa vypátrať pravdu. Bude však musieť použiť všetok dôvtip, aby mladá žena neskončila na šibenici…

Smutný cyprus je iná detektívka, ako sme u Agathy Christie zvyknutí. Ona sama ju neskôr trošku odsudzovala. Údajne príbehu uškodil práve Poirot, ktorého tam vložila. Bez neho by to bol naozaj dobrý príbeh, povedala o pár rokov.
S tým však nesúhlasili médiá, kritika a ani čitatelia. Kniha sa stala úspešnou, obľúbenou a to možno najmä preto, že je v nej oveľa viac emócií. A je tiež ladený smutnejšie a trpkejšie.

Začítajte sa do knihy Smutný cyprus :

„Elinor Katharine Carlislová, ste obžalovaná, že dvadsiateho siedmeho júla tohto roku ste zavraždili Mary Gerrardovú. Cítite sa vinná, alebo nevinná?“
Elinor Carlislová stála vzpriamene, so zdvihnutou hlavou. Na jej pôvabnej tvári vynikali výrazne modelované lícne kosti. Mala tmavomodré oči a čierne vlasy. Jej obrvy tvorili jemné tenké oblúčiky.
Zavládlo ticho — napäté ticho.
Obhajca sir Edwin Bulmer sa nevdojak zachvel. Preboha, pomyslel si, nebodaj sa prizná…
Povoľujú jej nervy…
Pery Elinor Carlislovej sa roztvorili. „Nevinná,“ vyhlásila. Obhajca sa s úľavou oprel na
stoličke a vreckovkou si utrel spotené čelo. Vedel, že od katastrofy ich delil iba vlások. Sir Samuel Attenbury vstal, aby súdu predniesol obžalobu.
„Ctihodný pán sudca a páni porotcovia, dovoľte mi zhrnúť celý prípad. Dňa dvadsiateho siedmeho júla o pol štvrtej popoludní v sídle Hunterbury v Maidensforde zomrela Mary Gerrardová…“
Mal zvučný a uchu lahodiaci hlas, ktorý Elinor uspával. Jednoduché, stručné rečnenie prenikalo do jej vedomia iba ako útržky viet.
„… Prípad je mimoriadne jednoduchý a jasný…“
„… Je povinnosťou obžaloby… dokázať motív a príležitosť.“
„… Ako vidieť, nikto iný okrem obžalovanej nemal dôvod zabiť to nešťastné dievča Mary Gerrardovú. Také mladé, pôvabné stvorenie — každý ju mal rád —, dá sa povedať, že nemala na svete jediného nepriateľa…“
Mary, Mary Gerrardová! Všetko sa to zdalo tak dávno. Akoby sa to ani nestalo…
„… Dovoľujem si vás osobitne upozorniť na nasledujúce úvahy:
Po prvé, akú príležitosť a prostriedky mala obžalovaná na podanie jedu?
Po druhé, aký mala na toto konanie motív?
Je mojou povinnosťou predvolať svedkov, ktorí vám azda pomôžu vytvoriť si pravdivý obraz o celej záležitosti…“
„… Pokiaľ ide o otrávenie Mary Gerrardovej, vynasnažím sa ukázať, že nikto okrem
obžalovanej nemal príležitosť spáchať tento zločin…“
Elinor mala pocit, akoby bola uväznená v hustej hmle, cez ktorú sa k nej predierali jednotlivé slová.
„… sendviče…“
„… rybacia nátierka…“
„… prázdny dom…“
Tie slová bodali Elinor cez hrubú vrstvu jej vlastných myšlienok — cez ten dusivý závoj ju pichali ako ihlice…
Súdna sieň. Tváre. Celé rady tvárí! Najmä jedna tvár s veľkými čiernymi fúzmi a bystrými očami. Hercule Poirot ju zamyslene pozoroval s hlavou trochu nachýlenou nabok. Pokúša sa zistiť, usúdila, prečo som to urobila… Pokúša sa mi dostať do hlavy, aby pochopil, ako som uvažovala, čo som cítila…
Cítila…? Navôkol samé rozmazané škvrny… šokovane sa zachvela… Roddyho tvár — tá drahá, drahá tvár s dlhým no-som a citlivými ústami… Roddy! Vždy len Roddy — vždy, pokiaľ si pamätá… od oných dní v Hunterbury v malinčí, hore pri králičích norách a dolu pri potoku. Roddy — Roddy — Roddy…
Ďalšie tváre! Sestra O’Brienová s pootvorenými ústami, sviežu pehavú tvár nakláňa dopredu. sestra Hopkinsová sa tvári samoľúbo — samoľúbo a neúprosne. Tvár Petra Lorda…
Peter Lord… taký láskavý, taký vnímavý, taký — upokojujúci! Teraz však vyzerá — ako to len nazvať — bezradne?
Áno, bezradne! Všetko si tak veľmi berie k srdcu! A pritom jej samej, hlavnej hviezde
programu, vôbec na ničom nezáleží! Stojí tu celkom pokojne a nevzrušene, obvinená z vraždy.
Stojí pred súdom.
Zrazu sa v nej niečo pohlo; závoje zahaľujúce jej mozog začali rednúť — rozplývali sa. Pred súdom!… ľudia… ľudia sa nakláňali dopredu s mierne pootvorenými ústami a očami horiacimi zvedavosťou, s morbídnym potešením uprene zízali na ňu, na Elinor — a s akýmsi krutým pôžitkom počúvali, čo o nej hovorí ten vysoký muž so židovským nosom.
„Fakty v tomto prípade sú nadmieru jasné a neodškriepiteľné. Oboznámim vás s nimi veľmi ľahko. Od samého začiatku…“
Začiatok, pomyslela si Elinor… Začiatok? Deň, keď prišiel ten hrozný anonymný list! Tým sa to všetko začalo…

Milan Buno, knižný publicista