Neznámych nemiluj. Lebo ti ublížia…

„Si lacná suka, nebudem riskovať, že od teba chytím nejaké svinstvo. Od prvého momentu, keď som ťa uvidel, som vedel, že spávaš s každým,“ vyhlási a skôr než stihnem niečo namietnuť, pľuje si na ruku, prechádza mi ňou tam dole, a zrazu cítim bolesť. Tupá a najodpornejšia bolesť, aká existuje. Slzy mi tečú prúdom a nezmôžem sa už absolútne na nič…

Lucia Sasková napísala živý príbeh a hoci to bol jej debut, zvládla to vynikajúco. Ak ste prežili to, čo ona, môže vám práve táto kniha pomôcť vrátiť sa do normálneho života…
A ak nenosíte v sebe takýto zážitok, aspoň lepšie pochopíte ľudí, ktorým sa to stalo, a sama sa tomu môžete vyhnúť…
Neznámych nemiluj vychádza v novom vydaní.

Hlavná hrdinka žila bezstarostným životom pekného mladého dievčaťa, vysokoškolskej študentky, ktorá nemala núdzu o priateľov ani nápadníkov. Až do toho osudného dňa, keď ju jedna presne mierená rana a to, čo po nej nasledovalo, nezrazili na kolená.

Kolotoč každodenných povinností sa krútil ďalej, ale ona už nežila, iba prežívala. Zo dňa na deň sa jej zmenili sny, hodnoty, priority, zmenili sa ľudia v jej okolí, ubudlo priateľov. Rany na tele časom zmizli bez stopy, no tie na duši sa nie a nie zahojiť…

„Nie je to veľmi jednoduchý príbeh, ale je to stále aktuálna téma, o ktorej treba hovoriť,“

tvrdí Lucia Sasková.

Teší ju najmä tvrdá väzba knihy (prvé vydanie bolo v malom paperbacku) a najmä exkluzívna obálka, vďaka ktorej zapadne do domácej poličky k jej predchádzajúcim hitom ako Odsúdená, Unesená, Obvinená…

„Tento príbeh bude pre mňa vždy výnimočný, pretože bol štartom do spisovateľského sveta. Dostala som od vydavateľstva šancu a zároveň potvrdenie, že moje písanie má zmysel.“

dodáva Lucia Sasková

Pozrite si video autorky Lucie Saskovej:

Lucia Sasková výborne vykreslila bežný život i myšlienky mladých ľudí. Plasticky vymodelovala hlavnú postavu, ktorá je autentická, takže nemáte problém uveriť jej. Oceňujem, že autorka neskĺzla do sebatrýznenia a smútku, ale príbehu nechýba ani humor a sebairónia.

Začítajte sa knihy Neznámych nemiluj:

Keď mi na ľavom líci pristála rana, zaliala ma taká bolesť ako ešte nikdy. Mala som pocit, že ma ovalili prinajmenšom lopatou. Priemerná postava, priemerné IQ, priemerná výška a kto by to bol povedal, že taká obrovská a zákerná sila. Stena, pri ktorej som stála, mi ochotne uštedrila ďalšiu ranu a po nej som sa bezmocne zviezla na zem.
Ešte pred chvíľou som sa s partiou najbližších priateľov dobre bavila na kolaudačnej oslave prenájmu malého útulného rodinného domu v jednej z lepších štvrtí nášho mesta. A zrazu toto. Zrazu sa z nevinnej a tak trošku nudnej párty stal bojový ring. Po niekoľkých pohároch koly som krížila nohy a neskôr som jednoducho musela ísť. Alkohol sa zrejme vstrebáva oveľa ľahšie. Pila som kolu, ostatní víno a drinky a nikto z nich ešte nevstal od stola v obývačke. Prešla som cez dlhú chodbu lemovanú starými obrazmi smerom k vchodovým dverám a vošla do vkusnej, jednoducho zariadenej kúpeľne.
Klopanie.
„Obsadené.“
Vošiel. Michal.
„Nepočul si?“ Ani som si ešte nestihla sadnúť a vykonať to, prečo som tam prišla. Bez zábran vošiel a zamkol za sebou dvere.
„Chcem si s tebou užiť, viem, že to chceš aj ty.“ Priblížil sa ku mne, a keď som posmešne zakrútila hlavou a chcela odísť, stalo sa to. Bum. Po prvej rane ma rýchlo pozbieral zo zeme a posadil na kraj vane.
Michal. Človek, s ktorým som ešte pred pár minútami viedla zdvorilostný rozhovor medzi ostatnými. Človek, s ktorým sa iný rozhovor ani viesť nedal. Bol zvláštny, čierne vlasy mu padali do hnedých očí, z ktorých vyžarovalo čosi neidentifikovateľné, zarážajúce, nikdy by však nenapadlo ani mne, ani nikomu inému, že agresívne. Dostal sa medzi nás vďaka Robovi, frajerovi našej spoločnej kamarátky Mirky. Jeho kolega, prisťahovalec z východu, ktorý tu nikoho nemá a nikoho nepozná. Prečo nie? Nikdy sme nemali problém vziať niekoho medzi seba.
„Prosím ťa, prosím… Nechaj ma na pokoji, pusti ma odtiaľto von a nikto sa nič nedozvie. Rozmysli si to,“ drali sa mi slová cez bolesť, ktorej som vzdorovala a usilovala sa jej nepodľahnúť. Strach a šok z toho, čo sa to vlastne deje, mi tlačili slzy do očí. Odolávala som, nikto ma nikdy nevidel plakať a nejaký Mišo, ktorého ani poriadne nepoznám, nebude výnimkou.
„Keď budeš ticho, tak to ostane medzi nami. Nikto sa to nemusí dozvedieť.“ Vzal mi surovo bradu do oboch rúk a zdvihol mi hlavu, aby som sa mu pozrela do očí. Videla som v nich výraz, na ktorý sa nezabúda. Ani ja som nezabudla. Dodnes. Zovrel mi krk tak, že som bola vďačná aj za obmedzený prísun vzduchu do pľúc. Snažila som sa sústrediť na to, čo by som mala robiť. Snažila som sa dýchať. Snažila som sa myslieť. V obývačke dal niekto hlasnejšie hudbu. Zacítila som pach jeho potu v kombinácii s lacným alkoholom.
„Čo chceš?“ takmer som zašepkala do jeho len pár centimetrov vzdialenej tváre. Akoby som ešte vždy dúfala, že mu ide o niečo iné, ako bolo zrejmé. Že si svoj čin rozmyslí a vezme si radšej moju peňaženku, mobil, čokoľvek.
Zasmial sa. Tvár mi ovial alkoholový dych a zaštípal ma v očiach.
„Predsa to isté, čo ty. Na čo sa tu hráme?“ Pravou rukou mi stále tuho zvieral hrdlo a ľavou mi cez tričko hrubo chytil prsník. Reflexívne som mu odstrčila ruku. Chyba! Za odmenu sa mi v okamihu z dolnej pery vyvalil cícerok krvi. Cítila som ju na jazyku a stekala mi po brade. Panika ma prinútila urobiť rázny krok. Musela som to skúsiť. Úplne nelogicky som sa pustila do zápasu. Bojovala som ako srna chytená do pasce. Prudko som sa mykala, kopala som, škriabala a udierala úbohými pästičkami, kam sa mi podarilo. Márne. Poznáte ten pocit zo zlého sna? Keď chcete utekať a nemôžete spraviť ani krok? Keď sa chcete zahnať a všetko je spomalené, akoby ste bojovali vo vode? Presne tento pocit sa ma pri tom zápase zmocnil. On mal silu, ja som nemala nič. Chcela som kričať, no pri prvom nádychu a pri prvej slabike mena svojej najlepšej kamarátky som utŕžila ďalšiu ranu. Bolesť a krvácanie z nosa. Hudba hrá ďalej. Akoby čoraz hlasnejšie. A čím hlasnejšie hrá, tým menej síl mám. Počujem zborový smiech. Akoby patril mne. Akoby to bol výsmech za to, kde som. A hlavne s kým. Slzy sa mi už lejú po lícach, miešajú sa s krvou, strachom a hrôzostrašnými scenármi v mysli. Nechcem zomrieť.

 Milan Buno, knižný publicista