Psychotriler Žena na hrane. Dokáže ochrániť svoje dieťa?

Chytí vás od prvých strán, kedy mladá žena Morgan stojí na stanici metra, čaká na vlak, no zrazu k nej pristúpi cudzia žena a so slovami „Vezmite si moje dieťa“ jej podáva bábätko v perinke. Dokonca ju osloví menom a povie: „Nedovoľte, aby jej niekto ublížil. Ľúbte ju namiesto mňa, Morgan.“ Vtisne jej dieťa, urobí pár krokov dozadu a hodí sa pod kolesá prichádzajúceho vlaku.

Triler Žena na hrane od Samanthy Bailey.

Morgan pritom nič nechápe, ženu nikdy nevidela a dokonca sa z nej stane podozrivá. Údajne ženu postrčila, aby jej ukradla dieťa. Je zmätená, no začne pátrať po informáciách. Ponára sa do posledných dní života neznámej ženy, ktorá sa volala Nicole a zisťuje, že možno trpela depresiou…a možno jej hrozilo smrteľné nebezpečenstvo.

Triler Žena na hrane je veľmi napínavý príbeh o tom, čoho je žena schopná, ak chce ochrániť svoje dieťa. Odohráva sa v dvoch časových líniách – tej súčasnej, kedy sledujeme Morgan. A potom príbeh Nicole osem týždňov pred skočením pod vlak, až po súčasnosť. Autorka nás tak umne udržiava v napätí a len postupne odkrýva karty. Výborne vystihla jednotlivé postavy, ktoré majú svoju históriu, svoje motívy a túžby. Dva odlišné životy, ktoré sa však pretnú v jednej tragickej chvíli.

Je to však aj príbeh o zrade tých najbližších, od ktorých by ste to nečakali. A tiež o tom, že činom zo svojej minulosti nikdy neuniknete. Skôr či neskôr sa vám vrátia.

Autorka Samantha Bailey je kanadská novinárka a spoluzakladateľka kampane BookBuzz v New Yorku a Toronte. „Ženu na hrane som písala šesť rokov, donekonečna prepisovala a napokon vydala. Obklopoval ma tím neuveriteľných ľudí. Moje sny by sa bez nich nikdy nesplnili,“ tvrdí sympatická Samantha, ktorej sa veľmi zapáčila slovenská obálka a pozdravuje vás:

Začítajte sa do novinky vydavateľstva Ikar Žena na hrane:

Pondelok 7. augusta

„Vezmite si moje dieťa.“
Pri ráznom chrapľavom hlase ma mykne. Ako každý deň po práci stojím na nástupišti v metre a čakám na vlak. Kedysi som sa na ľudí usmievala, ale teraz som ustaranejšia. Odkedy zomrel môj manžel Ryan, nikto nevie, ako sa ku mne správať, a ja netuším, ako mám na ľudí reagovať. Zvyčajne chodím so sklonenou hlavou zahĺbená do seba, preto ma ten hlas prekvapí.
Zdvihnem zrak. Myslela som si, že sa tá žena prihovára svojmu priateľovi, ale nie je to tak. Je sama, strapatá, má na sebe čierne tepláky a biele tričko samý fľak. Rozpráva sa so mnou.
Jednou rukou si pritíska k prsiam spiace dieťa. Vie, že upútala moju pozornosť. Pristúpi bližšie, až mi kabelku pritlačí k boku. Potom mi zaborí nechty do zápästia. „Prosím, vezmite si moje dieťa.“
Hoci je na stanici Grand/State horúco, na chrbte cítim studený pot. Žena stojí na okraji nástupišťa. Doslova na hrane. Aj ja stojím na okraji nástupišťa, aby som bola vo vlaku prvá. Stačí jeden prudší pohyb a spadnem do koľajiska. Posledných osemnásť mesiacov bolo pre mňa bezútešných, taká zbytočná som sa cítila po Ryanovej samovražde, ale snažila som sa. Nechcem tu takto skončiť.
Opatrne odtiahnem ruku z jej zovretia. „Prepáčte, mohli by ste…“
Pristúpi ku mne ešte bližšie, tak tesno, až stojím na modrej čiare. Oči má vypúlené, pery krvavé a drsné, ako keby si ich stále hrýzla. Jasné, že potrebuje pomoc. Odhrniem si dlhé čierne vlasy z tváre a pozriem na sivú dlažbu. „Mali by ste trochu odstúpiť. Sem.“ Ukážem jej, že sme za okrajom, ale ani sa nepohne.
Znervózňuje ma. Ako sociálna pracovníčka na nej vidím znaky stresu, ktoré som si mala všimnúť aj na Ryanovi. Keby som nebola oddaná, obmedzená a zaslepená žena, akou som sa stala, mohol sa môj manžel spamätať a dostať pomoc, kým nebolo neskoro. Možno by to pochopil, aj keby ho trápil pocit viny, že niektoré veci sa vyvíjajú zle. Ako napríklad život. Mohla som si niečo všimnúť včas a teraz by som neplatila za zločiny, o ktorých som nevedela až do jeho smrti.
Možno by som aj sama bola matka ako táto žena predo mnou.
Vyzerá hrozne. Tmavé kučeravé vlasy má strapaté a trčia jej na všetky strany. Ako keby bojovala s motorovou pílou. Rýchlo sa odvrátim.
„Sledovala som vás,“ pokračuje zvláštnym hlasom.
Stíska spiace dieťa tak silno, až sa bojím o jeho bezpečnosť. Pod očami má tmavé kruhy, ako keby ju do nich ktosi udrel.
„Hľadáte niekoho? Máte sa tu s niekým stretnúť?“ Vzápätí si však v duchu nadávam, že som sa do nej vôbec zastarela. Mala som jej rovno dať číslo svojej šéfky Kate z Haven House, krízového centra pre ženy, kde pracujem. Kiežby som Ryana radšej nikdy nestretla, nepodľahla jeho úsmevu a sebakritickému humoru. Teraz je už neskoro. Môžem sa tešiť, že mám stále prácu. Neurobila som nič zlé, hoci som veľa stratila a všetci mi prestali dôverovať. Aj ja som si prestala veriť.
Táto žena nie je klientka, ktorej by som mala radiť. A môžem vôbec niekomu dávať rozumy? Mám na to právo?
Znova na mňa uprie vystrašené oči, na tvári sa jej zračí čistý des. „Nech je v bezpečí.“
Dieťa tuho spí, drobný noštek a ústočká má príliš blízko pri matkinej hrudi. Neuvedomuje si jej utrpenie. Ja sama cítim tú bolesť, hoci mám dosť svojej. Práve jej chcem dať číslo krízového centra, keď znova prehovorí.
„Dlho som vás sledovala. Pôsobíte ako milá žena. Múdra, príjemná. Prosím, Morgan.“
V šoku pokrútim hlavou. Vyslovila práve moje meno? Nezmysel. Nikdy v živote som ju nevidela.
Žena pobozká dieťa na vlásky a znova ma prepichne výraznými modrými očami. „Viem, čo chcete. Nedovoľte, aby jej niekto ublížil. Ľúbte ju namiesto mňa, Morgan.“
 Vie, čo chcem?
„Ako môžete o mne niečo vedieť?“ vyhŕknem, ale môj hlas prehluší oznam z amplióna, aby sa ľudia vzdialili od okraja nástupišťa. Žena znova pohne popukanými perami, no nepočujem ju pre vietor, ktorý zavýja v tuneli.
Panikárim. Niečo sa deje. Zovrie mi žalúdok. Musím sa tejto ženy zbaviť.
Obklopia nás ľudia, ale nevšimnú si, že sa deje niečo zvláštne. Žijú vo vlastnom svete, rovnako ako ja pred niekoľkými minútami.
Žena sa znova poobzerá po nástupišti. Potom vystrie ruky a vtisne mi dieťa. Inštinktívne ho zachytím a pozriem sa naň. Je zabalené v jemnej žltej deke, tvári sa vážne a pokojne.
O sekundu sa znova pozriem na jeho matku, vlak so škripotom vchádza do stanice.
A vtedy žena skočí.

Milan Buno, knižný publicista