Biografie / cestopisy

Strhujúci príbeh o slávnom Caravaggiovi

Meno písané krvou je mix zločinu a tajomstva, intríg, kriminality, nemorálnosti, ale zároveň čistoty umenia, ktoré zapôsobí na všetky vaše zmysly. Ak ešte nepoznáte edíciu Životy slávnych z vydavateľstva Slovenský spisovateľ, píšte si ju do svojho wishlistu. Vyšli v nej už mnohé lahôdky ako Smäd po živote o Van Goghovi, Agónia a Extáza o Michelangelovi, kniha Život Mony Lisy, Tajný život Salvadora Dalího, či Žila som s Picassom. Vynikajúce životopisné príbehy, ak máte radi tento žáner.
No a teraz pribudla novinka o slávnom Caravaggiovi.

Príbeh vás zavedie  do Itálie v roku 1605. Do Ríma, mesta krčiem, bojov na nože a prostitútok. Caravaggio je umelec, ktorý nemá urodzený pôvod, no dostane zákazku namaľovať portrét pápeža.

Zakrátko sa stane jedným z najuznávanejších a najvychytenejších maliarov v Ríme. No keď sa zahľadí do Leny, jednoduchého chudobného dievčaťa, a zveční ju ako madonu na svojich obrazoch, spoločnosť je pobúrená. Caravaggio sa však drží svojich ideálov a nechtiac sa zapletie do súboja, v ktorom zabije svojho protivníka z významnej rodiny.

Ani mocní patróni a mecenáši nemôžu zabrániť rozsudku smrti nad maliarom. A tak je Caravaggio nútený ujsť na Maltu. Ak chce dostať milosť, musí sa podrobiť prísnym pravidlám a zvyklostiam Rádu maltézskych rytierov. Jeho diela však naďalej hovoria o láske k umeniu a k Lene. No skôr než sa k nej stihne vrátiť ako rytier a šľachtic, záhadne zmizne…

Matt Rees / Zdroj: bux.sk

Autor knihy Meno písané krvou Matt Rees je walesský spisovateľ a novinár, ktorý má úžasný cit pre drámu. Napísal deväť románov, ktoré preložili do 23 jazykov. Porovnávajú ho k slávnym menám ako Graham Green, Georges Simenon, či Henning Mankell.
Vie majstrovsky vystihnúť portrét slávneho umelca. Nechá vás nazrieť do jeho duše a prikladá kus histórie – to všetko podané pútavo a zaujímavo. Ide samozrejme o historickú fikciu, ktorá má neuveriteľnú atmosféru a chvíľami máte pocit, ako by ste tam naozaj boli.

 „V snahe opísať čo najvernejšie Caravaggiov život som sa usiloval osvojiť si nové zručnosti. Pod dohľadom Yaela Robina som sa učil maľovať olejovými farbami a zapratal som si pracovňu vlastnoručne zhotovenými kópiami Caravaggiových obrazov,“

spomína si autor,

ktorý sa dokonca venoval historickému šermu, naučil sa boj s rapierom a študoval všetko, čo súviselo s Caravaggiovým obdobím.

Začítajte sa do knihy Meno písané krvou:

„Je to najslávnejší umelec v Ríme.“
Scipione Borghese sa prežehnal na konci hlavnej lode. Prešiel si rukou po šarlátovom rúchu, pomaly a zmyselne, akoby hladkal prsia milenke. „Myslíš, že si ho udržíš?“
Sotva, ak ti vymenovali strýka za pápeža, pomyslel si kardinál del Monte. Po vymenovaní nového pontifika Pavla V. sa Scipione Caffarelli-Borghese stal najvplyvnejším kardinálom rímskej cirkvi. Určite prinúti môjho chránenca podpisovať svoje listy ,Váš pokorný služobník‘. „Ak sa nazdávate, že niekomu sa podarí skrotiť Caravaggia, vaša jasnosť, rád vám ho predstavím a môžete sa o to pokúsiť. Ten skladá účty vyššej moci, ako sme my dvaja.“ Ukázal na zlatý krucifix, ktorý sa jagal na oltári vo svetle prenikajúcom cez vysoké okná.
„A nemám pritom na mysli Svätého Otca, nech mu Boh žehná.“
Scipione prudko mykol zápästím nadol, ukazovák a malíček vystreté ako diablove rohy.
Del Monte sa zaškeril pri pohľade na prízemné gesto pestovanej ruky nového arbitra umenia a moci v pápežskom meste. „Podľa toho, čo sa mi donieslo o jeho správaní, Caravaggiova autorita nevychádza zhora, ale zdola,“ dodal Scipione. „Všetci umelci sú neotesaní odroni. Viem, ako na nich, aby ohli chrbát.“
Pri dvestotisíc dukátoch ročne, čo dostávaš od trónu svätého Petra, určite nájdeš spôsob. Del Monte viedol Scipioneho ku kaplnke v ľavej bočnej lodi. „Tu sú.“
Scipione si posotil červený biret na temeno, poškrabal sa na brade, hĺbavo sa poťahal za koziu briadku a prebehol si jazykom po hornej pere. Napohľad bol mladý a krehký, no čosi v jeho tvári prezrádzalo, ako bude vyzerať, keď priberie.
A tento chlap stučnie, na to dám krk, usúdil del Monte.
Telo sotva zvládne jeho pažravosť. Ak mu poskytnete na pár rokov neobmedzenú moc s neohraničeným príjmom, narastie mu nielen pupok, ale aj niekoľko podbradkov.
„Pýcha Kostola San Luigi dei Francesi,“ povedal Scipione.
Kardináli prešli popri zelenom mramorovom stĺporadí do Contarelliho kaplnky. „Svätý Matúš a anjel a Umučenie svätého Matúša sú, prirodzene, skvosty.“
„Áno, ale niet nad tento. Tento nemá páru.“ Scipione sa obrátil k obrovskému plátnu na stene naľavo od oltára.
„Povolanie svätého Matúša.“ Del Monte rozhodil ruky. „Priznávam, že ani ja, čo som rozoznal jeho talent prvý zo všetkých mecenášov, som nerátal so zrodením takého génia.“
„Prevratné dielo. Tá tma všade naokolo!“ Scipione sa rozkročil a založil si ruky na bruchu. Zaťal čeľusť, lícne svaly sa mu zvlnili, akoby prežúval plátno pred sebou.
Na obraze sedelo za stolom päť mužov. Traja mládenci mali na sebe bohato zdobené dublety a operené klobúky, zvyšní dvaja boli sivovlasí. Strohá miestnosť, sivohnedá stena; jediné špinavé, napohľad slepé okno neprepúšťalo žiadne svetlo. Sprava — takisto ako slnko, čo zaplavovalo Contarelliho kaplnku z okna nad oltárom — pivničné priestory osvetľoval žltohnedý kužeľ slnečného lúča, akoby vychádzal z neviditeľného okna zhora. Hneď pod tlmeným prísvitom sa črtala v tme bradatá tvár Ježiša Krista, prstom ukazoval na svojho budúceho učeníka.
„Bravúrne! Nášho Pána neumiestnili ako zvyčajne v presvetlenom centre kompozície,“ nadchýnal sa Scipione.
„Napriek tomu na plátne dominuje.“

Milan Buno, knižný publicista

(Visited 15 times, 1 visits today)