Krimi / detektívky

Záhada zavretej schránky a famózny Hercule Poirot

Po celosvetovom úspechu románu Vraždy s monogramom z roku 2014 napísala britská autorka Sophie Hannahová ďalšie tri skvelé detektívky, v ktorých exceluje slávny Hercule Poirot. Druhá z nich s názvom Záhrada zavretej schránky vychádza v novom vydaní, keďže sa vypredala.  

Lady Athelinda Playfordová plánuje usporiadať vo svojom sídle Clonakilty v írskom grófstve Cork večierok, no nemá ísť o bežnú spoločenskú udalosť. Lady Playfordová sa totiž náhle rozhodla zmeniť svoj závet a na večeri sa to chystá oznámiť prítomným.

Medzi hosťami sa prekvapivo nachádzajú aj dvaja muži, s ktorými sa hostiteľka ešte nikdy nestretla: belgický detektív Hercule Poirot a inšpektor Edward Catchpool z londýnskeho Scotland Yardu. Ani jeden z nich netuší, prečo bol pozvaný – vari sa lady Playfordová obáva, že sa stane obeťou vraždy? Ak áno, prečo potom robí všetko preto, aby možného vraha vyprovokovala?

Záhrada zavretej schránky je napínavá detektívka v štýle slávnej Agathy Christie. Veď už pri prvej knihe Vraždy s monogramom napísal prestížny Washington Postu, že knihy Hannahovej naozaj vynikajúco evokujú štýl samotnej Agathy Christie. „Opäť vdychuje život jednému z najfascinujúcejších detektívov, akých by ste mohli vymyslieť. Niektorí by mohli povedať, že samotná Christie by to neurobila lepšie.“

Sophie Hannahovú si dediči Agathy Christie vybrali, aby pokračovala v príbehoch so slávnym belgickým detektívom.

Začítajte sa do knihy Záhrada zavretej schránky:

NOVÝ ZÁVET

Michael Gathercole otáľal pred dverami. Odhodlával sa, že zaklope — veď staré skriňové hodiny dolu v hale už odbili celú.
Mal pokyn dostaviť sa o štvrtej a už sú štyri. Stál v Lillieoaku presne na tom istom mieste za posledných šesť rokov už veľakrát. No iba raz sa cítil takýto nesvoj. Vtedy čakali dvaja, nebol sám ako teraz popoludní. Dodnes si pamätá každučké slovo z rozhovoru, ktorý viedol s tým druhým človekom, hoci najradšej by naň celkom zabudol. Zahnal dotieravé myšlienky a vrátil sa do reality.
Vedel, že dnešné stretnutie bude náročné. Už samo pozvanie, ktoré mu adresovala hostiteľka, znelo akosi varovne. „To, čo vám chcem povedať, vás možno prekvapí…“
Typické!
Gathercole ani zamak nepochyboval. Nemohol sa však vopred pripraviť, keďže výstraha neobsahovala bližšie informácie. Nepokoj sa v ňom ešte vystupňoval, keď pozrel na vreckové hodinky. Tak dlho sa zdržal ich vyťahovaním a odkladaním do vrecka na veste, že zrazu mešká. Oneskoril sa o celú minútu!
Zaklopal.
Určite to zaregistrovala — jestvuje vôbec niečo, čo by si nevšimla? No pri troche šťastia nebude mať poznámky…„Len poďte ďalej, Michael!“ Lady Athelinda Playfordová pôsobila bodro ako vždy. Mala už sedemdesiat, no hlas silný, zvučný ako dobre uliaty zvon. A vždy bola v povznesenej nálade. Bežnému človeku mohlo byť jej exaltované správanie niekedy až nepríjemné. Vedela sa baviť na celkom bezvýznamných maličkostiach i na vážnych veciach.
Gathercolovi sa páčili jej príbehy o skupinke šikovných detí, ktoré ohurovali políciu riešením zložitých záhad. Zoznámil sa s nimi ako desaťročný chlapec v londýnskom sirotinci. Pred šiestimi rokmi sa prvý raz osobne stretol s ich autorkou — pripadala mu rovnako zaujímavá a nepredvídateľná ako jej knihy. Nikdy nepredpokladal, že v povolaní, ktoré si zvolil, to dotiahne ktovieako ďaleko, ale vďaka Athelinde Playfordovej bol už v relatívne mladom veku — ako tridsaťšesťročný — partnerom v úspešnej advokátskej firme Gathercole a Rolfe. Doteraz nemohol uveriť, že taký úspešný a výnosný podnik nesie jeho meno.
Voči lady Playfordovej bol nekonečne lojálny, nikdy v živote si k nikomu nevytvoril podobné puto. Musel však priznť, že prekvapenia a zvraty mal radšej v jej knihách, nie v skutočnosti. No ona akoby na to nedbala.
Otvoril dvere.
„Ach! Konečne! Len poďte, poďte. Sadnite si. Prejdeme hneď k veci.“
Gathercole si sadol.
„Vitajte, Michael.“ Usmiala sa naňho a on mal zas ten zvláštny pocit ako vždy, že jej oči ho zdvihli, poobracali zo všetkých strán a opäť vrátili na miesto. „A teraz povedzte: ,Zdravím, Athie.‘ No tak, pekne familiárne. Nijaké: ,Želám príjemné popoludnie, lady Athelinda.‘ Alebo ,Dobrý deň, lady Playfordová.‘ Pekne jednoducho, priateľsky: ,Ahoj, Athie.‘
Žiadam priveľa? Ha?“ Spľasla rukami. „Vyzeráte ako štva-ná líška. Rozmýš+ate, prečo som vás sem pozvala na celý týždeň, však? Aj pána Rolfa.“
Michael Gathercole urobil isté opatrenia, no bude to stačiť, aby firma preklenula jeho neprítomnosť aj absenciu Orvilla Rolfa? Ešte nikdy neboli obaja preč naraz päť dní v kuse,  lenže lady Playfordová bola najvýznamnejšou klientkou kancelárie a jej želanie bolo doslova rozkazom.

Milan Buno, knižný publicista

(Visited 6 times, 2 visits today)