Záhrada víťazov. Majstrovský historický román Rhys Bowenovej

„Záhrada víťazov je majstrovsky napísaný historický román, ktorý si získa pozornosť čitateľa už od prvej strany… Ďalšie výborné čítanie od oceňovanej autorky!“

napísali v Library Journal o novinke Rhys Bowenovej.

Možno ste od nej už čítali Panstvo Farleigh alebo Toskánske dieťa. Jej historické príbehy a krimi zo súčasného Walesu sú oceňované kritikmi, médiami aj čitateľmi. A teraz jej vyšla novinka Záhrada víťazov.

Prenesieme sa do Anglicka roku 1918, krajina je vyčerpaná vojnou a 21-ročná Emily sa už nechce len prizerať. Jej zámožní rodičia nesúhlasia, no ona chce pomôcť, prispieť k víťazstvu vo vojne a podporí ju aj príťažlivý pilot z Austrálie, podľa ktorého sa v nej skrýva oveľa viac, ako si myslí.

Emily sa preto dobrovoľne prihlási do ženských pomocných poľnohospodárskych zborov. Dostane sa na panstvo so zanedbanou bylinkovou záhradou a tam objaví dávno zabudnuté denníky ženy, ktorá zasvätila život liečivej sile byliniek. Začne ich čítať, sú pre ňu rozptýlením, ale aj záchranou, keď sa dopočuje tragické novinky z frontu.

Záhrada víťazov je srdcervúci príbeh o láske, priateľstve, o nezlomnosti ľudského ducha a schopnosti nevzdať sa ani v navonok bezvýchodiskovej situácii. Bowenová ukázala opäť svoje majstrovstvo, keď namiešala zaujímavé postavy, dramatické historické pozadie,  atraktívne prostredie, k tomu pridala tajomstvo, nebezpečenstvo a skvele vykreslené emócie.

Začítajte sa do novinky Záhrada víťazov:

Akoby novinky z frontov, že víťazstvo môže byť konečne na dosah, povzbudili aj samotné počasie — bolo nezvyčajne teplo a slnečno. Pani Bryceová podávala na trávniku prvú úrodu jahôd so šľahačkou a presvedčila Josha, aby vyznačil čiary tenisového kurtu a natiahol sieť pre prípad, že by sa našli hráči.
„Premýšľala som, Emily,“ ozvala sa, „že ak sa udrží takéto priaznivé počasie, mohli by sme usporiadať tvoju oslavu dvadsiatych prvých narodenín vonku. Len si to predstav: lampáše na stromoch, zmrzlina, huslisti pri fontáne…“
„Mami, nepotrebujem oslavu dvadsiatych prvých narodenín,“ ohradila sa Emily. „Nebolo by správne, keby sme sa veselili, keď toľkí ľudia trpia či trúchlia. Okrem toho, koho by sme vôbec pozvali? Každého mládenca, ktorého som poznala, zabili a väčšina mladých žien sa odsťahovala alebo vydala.“
„Očakávam, že otec ti narýchlo zoženie nejakých vhodných tanečných partnerov.“ Matka pohodila hlavou spôsobom, ktorý naznačil, že si nepraje, aby jej dcéra vzdorovala. „A v okolí je určite dosť rodín, ktorým dlhujeme jednu či dve láskavosti. Napríklad Warrenovcom-Smythovcom. Ich dcéry sa vrátia zo školy a Aubrey môže prísť z mesta.“
„Mami!“ Emily prevrátila oči. „Aubrey Warren-Smythe musí mať najmenej tridsať rokov a je strašne nudný. Zaručene je s ním čosi v neporiadku, keď ho ešte nepovolali.“
„Počula som, že má slabé členky,“ odvetila pani Bryceová vážne.
Emily potlačila chichot a poznamenala: „Naozaj netúžim po oslave v kruhu ľudí, ktorým ocko dlhuje láskavosť.“
„Určite si stále v kontakte s dávnymi priateľmi zo školy, ktorí by sa mohli zúčastniť,“ vyhlásila pani Bryceová. „Čo to dievča s bratrancom vikomtom?“
„Daphne Armstrongová? Vydala sa za iného vikomta,“ odpovedala Emily.
„Skvelé. Takže ich pozveme. Warrenovci-Smythovci určite spozornejú, nemám pravdu?“
„Matka! Nikdy sme si neboli príliš blízke a nehovorili sme spolu od odchodu zo školy. Nemôžeme na tú oslavu jednoducho zabudnúť?“
„To si teda vyhoď z hlavy. Už som sa rozhodla. Vždy som plánovala náležite predstavi? svoju dcéru v spoločnosti.
Očakávala som, že raz z nej bude debutantka. Keďže túto možnosť ti vojna zobrala, najmenej, čo pre teba môžem urobiť, je vystrojiť ti oslavu dvadsiatych prvých narodenín.“
Emily videla, že nemá zmysel priečiť sa. „Idem sa pozrieť, či nedozreli ďalšie jahody, kým ich nenájdu vtáky,“ oznámila a pustila sa s košíkom cez trávnik a kroviny k zeleninovej záhrade. Práve sa zohla, aby pozbierala sladké červené plody, keď začula medzi rododendronmi oddeľujúcimi sídlo Bryceovcov od sanatória akési zvuky. Poobzerala sa, čakala, že zbadá Josha, ale ten plienil záhony vedľa príjazdovej cesty. Vyľakane cúvla. Doliehalo k nej praskanie, akoby sa ktosi tackal podrastom a stúpal na suché vetvičky. Znelo to ako nejaké veľké zviera. Vtom zbadala postavu. Cez živý plot, ktorý delil panstvo Larches, domov Bryceovcov, od vedľajšieho pozemku, sa predieral muž. Tulák, pomyslela si. Chce nám ukradnúť ovocie. Počkala, kým sa muž dostal cez rododendronové kríky, a potom sa ho nahlas opýtala: „Čo si myslíte, že robíte? Vstúpili ste na súkromný pozemok!“

Milan Buno, knižný publicista