Hra na vraždu a geniálny Hercule Poirot

Mŕtva v lodenici je ďalší skvelý príbeh Hercula Poirota, ktorý je už v rokoch, no nestráca nič na svojej genialite. Možno si vraha tipnete aj správne, ale postupne vás autorka zmätie, predkladá vám rôzne stopy, falošné indície a vy začnete pochybovať. Napokon dospejete k rozuzleniu a vy zostanete  s otvorenými ústami: premyslené, dôvtipné vyriešenie, na ktoré by ste pravdepodobne ani nedokázali prísť. Ale na to tu máme kráľovnú detektívok Agathu Christie 🙂

Manželia Stubbsovci, majitelia sídla Nasse House, dostanú nezvyčajný nápad usporiadať pre hostí letnej slávnosti hru na vraždu. A tak požiadajú autorku detektívok Ariadne Oliverovú, aby pre nich hru zorganizovala. Pani Oliverová súhlasí, no po niekoľkých týždňoch plánovania sa jej zmocní neblahé tušenie, že v dome niečo nie je v poriadku.

Zavolá preto svojho priateľa Hercula Poirota, aby sa spolu s ňou pokúsil zistiť, čo sa tam deje. Napriek tomu počas slávnosti príde o život dievča, ktoré hralo úlohu obete. Nikto nechápe, prečo by niekto chcel zabiť jednoduchú dievčinu. Vzápätí zmizne mladá manželka pána domu, a keď onedlho dôjde k ďalšiemu záhadnému úmrtiu, Hercule Poirot má zrazu plné ruky práce…

 „Tak ako sme u Agathy Christie zvyknutí, vražedná zápletka i jej rozuzlenie sú geniálne, a navyše je veľmi príjemné znovu sledovať pána Hercula Poirota pri práci,“

napísali v The Times  ešte v roku 1956.

V príbehu Mŕtva v lodenici sa teda opäť objavuje tandem Poirot-Oliverová, čo sa v posledných rokoch tvorby Agathy Christie stávalo pomerne často. Príbeh je zároveň jednou z mála kníh, v ktorej sa obeťou stalo dieťa. Zaujímavosťou je, že na konci 4.kapitoly sa uvádzajú verše, ktoré sú vytesané aj na náhrobku manželov Mallowanovcov (druhý manžel sa volal Max Mallowan).

Po námahe spánok,
prístav po búrlivom mori,
po vojne mier, po živote smrť,
dušu veľmi teší…

Začítajte sa do úryvku z detektívky Mŕtva v lodenici:

Obed sa podával zavčasu a v chvate v podobe studeného bufetu. O pol tretej mala istá neveľmi významná filmová hviezda otvoriť slávnosť. Najprv sa zdalo, že bude pršať, no neskôr sa počasie začalo zlepšovať. O tretej už bola slávnosť v plnom prúde. Ľudia vo veľkom platili polkorunu za vstupné, jednu stranu príjazdovej cesty lemovali autá. Študenti z mládežníckeho hostela prichádzali v skupinkách a nahlas sa zhovárali cudzími jazykmi. Ako predpovedala pani Mastertonová, lady Stubbsová opustila spálňu tesne pred pol treťou, oblečená v cyklámenových šatách a s obrovským čiernym čínskym slameným klobúkom na hlave. Zdobilo ju veľké množstvo diamantov.
Slečna Brewisová precedila cez zuby: „Zrejme si myslí, že je na Kráľovskej dostihovej dráhe v Ascote!“
No Poirot jej vážnym tónom zložil poklonu: „Máte prekrásny model, madam.“
„Sú to pekné šaty, však?“ povedala Hattie veselo. „Mala som ich aj v Ascote.“
Objavila sa druhotriedna filmová hviezda a Hattie ju šla privítať.
Poirot sa stiahol do úzadia. Bezcieľne sa potuloval po okolí – na pohľad všetko prebiehalo tak, ako je na takýchto slávnostiach bežné. Boli tam disciplíny ako hod na kokos, na ktorý dozeral sir George, ešte srdečnejší než zvyčajne, kolky a hádzanie obručou. V stánkoch ponúkali na predaj miestne produkty ako ovocie, zeleninu, džemy a koláče, v iných zase darčekové predmety. Ťahala sa tombola o koláče, košíky s ovocím, dokonca aj o prasa, a deti si mohli vyskúšať „Šťastnú ruku“ za dve pence za pokus.
Návštevníkov už bolo pomerne veľa a práve sa začali predvádzať detské tance. Po pani Oliverovej nebolo ani stopy, no Poirot zbadal v dave cyklámenovú postavu lady Stubbsovej, ako bezcieľne blúdi hore-dolu. Stredobodom pozornosti však podľa všetkého bola pani Folliatová. V hodvábnych šatách farby modrých hortenzií a elegantnom sivom klobúku pôsobila, akoby dozerala na celkové dianie; vítala prichádzajúcich hostí a nasmerovala ich k jednotlivým atrakciám.
Poirot sa pri nej chvíľku zdržal, započúval sa do niektorých rozhovorov.
„Amy, drahá, ako sa máš?“
„Pamela, pekné od vás, že ste s Edwardom prišli. Z Tivertonu to máte veľmi ďaleko.“
„Počasie sa vám dnes vydarilo. Pamätáš ten rok pred vojnou? Asi o štvrtej sa spustil lejak a všetko pokazil.“
„Tento rok sme mali nádherné leto. Dorothy! Teba som už nevidela celú večnosť!“
„Museli sme prísť a pozrieť si Nasse House v plnej kráse. Všimla som si, že si ostrihala ten dráč, čo rastie na svahu.“
„Áno, teraz aspoň lepšie vyniknú hortenzie, nemyslíš?“
„Sú skutočne prekrásne. Tá modrá! Drahá, za posledný rok sa ti podaril hotový zázrak. Nasse House opäť vyzerá ako za starých čias.“
Dorothin manžel hlbokým hlasom zaburácal: „Cez vojnu som tu bol navštíviť veliteľa. Takmer mi to zlomilo srdce.“
Pani Folliatová sa otočila, aby privítala skromnejšiu návštevníčku. „Pani Knapperová, rada vás vidím. Toto je Lucy? Tá teda vyrástla!“
„Budúci rok už končí školu. Teší ma, že vám zdravie slúži, madam.“
„Slúži mi veľmi dobre, ďakujem. Vyskúšaj šťastie v hádzaní obručou, Lucy. Stretneme sa neskôr v čajovom stane, pani Knapperová. Budem pomáhať pri podávaní čaju.“
Starší pán, pravdepodobne pán Knapper, sa ostýchavo ozval: „Som rád, že ste späť v Nasse House, madam. Je to skoro ako za starých čias.“
Odpoveď pani Folliatovej prehlušili dve ženy a veľký, mohutný muž, čo sa k nej prihnali. „Amy, drahá, už sú to celé veky! Slávnosť sa vám úžasne vydarila! Povedz mi, čo si urobila s ružovým hájom. Muriel mi vravela, že postupne vysádzaš nové kríky.“
Do rozhovoru sa zapojil mohutný muž: „Kde je Marylin Galeová?“
„Reggie sa s ňou strašne túži stretnúť. Videl jej najnovší film.“
„To je ona, v tom veľkom klobúku? To sú teda výstredné šaty!“
„Prosím ťa, drahý. To je Hattie Stubbsová. Amy, nemala by si jej dovoliť, aby sa obliekala ako manekýna.“

„Amy?“ Ďalšia priateľka sa dožadovala pozornosti. „Toto je Roger, Edwardov syn. Je skvelé opäť ťa vidieť v Nasse House, drahá.“
Poirot sa pomaly vzdialil a roztržito si za jeden šiling kúpil lístok do súťaže, v ktorej mohol vyhrať prasa.
Zozadu k nemu stále doliehalo „Teším sa, že ste prišli,“ a podobné zdvorilostné frázy.
Zvažoval, či si pani Folliatová uvedomuje, že sa úplne vžila do úlohy hostiteľky, alebo to robí podvedome. Dnes popoludní bola opäť pani Folliatovou z Nasse Housu.
Ocitol sa pri stane s nápisom Madam Zuleika vám vyveští budúcnosť. Len za 2 a pol šilingu. Práve sa začal podávať čaj a na veštenie už nebolo treba čakať v rade. Poirot sklonil hlavu, vošiel do stanu a ochotne zaplatil pol koruny za možnosť usadiť sa do kresla a dopriať boľavým nohám oddych.

Milan Buno, knižný publicista