Červené zvitky mágie. Skvelé nové fantasy

Poznáte Tieňoloveckú ságu Cassandry Clare? Teraz je tu nová fantasy séria a ďalšie osudy obľúbených hrdinov! Pretože zo sveta Tieňoloveckej ságy priniesla viac ako len jeden príbeh. V tomto sa vraciame k obľúbenému a mierne mrzutému mágovi Magnusovi Baneovi a jeho sladkej a neohrozenej polovičke Alecovi Lightwoodovi. Napokon, tých sme už spoznali v prvotnej sérii Nástroje smrteľníkov.

Ale k veci – o čom sú Červené zvitky mágie ?
Magnus Bane netúžil po ničom inom okrem dovolenky. Chcel sa vydať na veľkolepú cestu po Európe s Alecom Lightwoodom, s ktorým konečne tvoria pár. No len čo pricestujú do Paríža, objaví sa správa o démonskom kulte, ktorý má vraj v úmysle uvrhnúť celý svet do chaosu. A tento kult údajne založil práve Magnus. Pred mnohými rokmi. Zo žartu.

Magnus a Alec sa musia rýchlo vydať na cestu krížom cez Európu v stopách kultu, skôr ako narobí ešte väčšie škody. Akoby to nestačilo, celou cestou ich prenasledujú démoni a je čoraz ťažšie odlíšiť priateľov od nepriateľov. Magnus a Alec si musia navzájom dôverovať ešte viac ako predtým – aj keby to malo znamenať, že odhalia tajomstvá, ktoré doteraz zostali skryté.

Začítajte sa do novinky Červené zvitky mágie:

Magnus Bane a Alec Lightwood stáli na vyhliadkovej plošine Eiffelovej veže a mesto sa pod nimi rozprestieralo ako na dlani. Hviezdy žiarili, akoby tušili, že čelia konkurencii. Úzke dláždené uličky vyzerali ako zlatisté čiary a Seina ako strieborná stuha omotaná okolo filigránovej škatuľky s bonbónmi. Paríž, mesto bulvárov a bohémov, milencov a Louvru. Paríž bol okrem iného miestom, kde sa odohralo viacero Magnusových najtrápnejších nehôd a nepremyslených výčinov, rovnako ako zopár romantických katastrof. Na minulosti však teraz nezáležalo.
Tentoraz si chcel Magnus Paríž poriadne užiť. Štyristo rokov chodil po svete a už sa naučil, že nech človek odíde kamkoľvek, vždy záleží len na tom, kto ho sprevádza. Ponad neveľký stolík sa zadíval na Aleca Lightwooda, ktorý si nevšímal parížsky pôvab ani lesk, lebo práve písal pohľadnice členom rodiny. Pri pohľade naňho sa usmial.
Na záver vždy Alec naškriabal: Kiežby ste tu boli aj vy.
A Magnus mu ju zakaždým vytrhol a dopísal: Len žartujem.
Alec mal mohutné plecia a pri písaní sa hrbil nad stolom. Svalnaté ramená mal pokreslené znameniami. Runa na krku tesne pod sánkou mu už pomaly mizla. Do očí mu padal pramienok vždy strapatých čiernych vlasov. Magnus na okamih zatúžil vystrieť ruku a odhrnúť mu ho, ale ovládol sa. Alec bol občas v rozpakoch, keď mu prejavoval city na verejnosti. Na tomto mieste síce zrejme nebol ani jeden Tieňolovec, no ani všetci obyčajní neschvaľovali podobné gestá. Magnus si želal, aby to bolo inak.
„Nejaké hlboké myšlienky?“ podpichol ho Alec.
Magnus vyprskol. „Snažím sa ich potlačiť.“
Užívať si život bolo dôležité, ale občas náročné. Naplánovať dokonalú cestu po Európe nebolo jednoduché. Magnus musel sám vymyslieť viacero úžasných výletov. Nevedel si predstaviť, ako by svoje trocha netradičné požiadavky opisoval niekomu v cestovnej kancelárii.
„Kam idete?“ vyzvedala by pracovníčka, keby tam zavolal.„
Na prvú dovolenku s novým frajerom,“ odpovedal by Magnus, keďže len nedávno dostal možnosť oznámiť celému svetu, že chodí s Alecom, a okrem toho sa rád chválil. „S úplne novým frajerom. Sme taká nová dvojica, že ešte voniame ako nové auto.“
Chodili spolu tak krátko, že zatiaľ nestihli zistiť, aký je ten druhý. Každý pohľad aj dotyk boli krokom na čarovné neznáme územie. Občas zistil, že hľadí na Aleca alebo Alec naňho, s ohromením, akoby jeden z nich objavil niečo nečakané, ale nekonečne príťažlivé. Ešte si neboli tým druhým istí, ale tú-žili po tom.
Prinajmenšom Magnus po tom túžil.

Milan Buno, knižný publicista