Knižné novinky

Čitateľský zážitok, na aký sa nezabúda…

Knausgårdove romány preložili do viac ako tridsiatich jazykov. Toto dielo sa oprávnene stalo literárnou senzáciou a neodmysliteľnou súčasťou modernej škandinávskej aj svetovej prózy 21.storočia.

Šiestou, rozsahom najväčšou časťou Karl Ove Knausgård završuje svoju odvážnu
autofiktívnu sériu Môj boj, ktorá oprávnene vzbudila mimoriadny rozruch v literárnom svete. Autor tu bez snahy čokoľvek tajiť odhaľuje svoje ambície aj slabosti, neistotu a pochybnosti. Môj boj 6 vychádza pod vydavateľskou značkou ODEON.

Opisuje vzťah k manželke Linde a deťom, k matke a otcovi, k priateľom aj známym. Život zachytáva vo všetkých jeho odtieňoch, od zlomových a osudových momentov po zdanlivo bezvýznamné detaily všedného dňa. Riskuje všetko. Prekračuje hranice medzi súkromným a verejným a otvorene opisuje dôsledky tohto rozhodnutia na život rodiny a vzťahy s najbližšími.
Stála tá bezohľadnosť za to?
Má spisovateľ právo byť bezohľadný?
Aký je a aký má byť vzťah literatúry k skutočnosti?

Súčasťou tohto dielu je aj rozsiahla esej o Hitlerovi a jeho knihe, ktorá sa stala symbolom absolútneho zla.

Monumentálna, viac ako tritisícstranová séria Môj boj sa právom považuje za jeden z
najdôležitejších literárnych počinov posledných desaťročí a poskytuje čitateľský zážitok, na ktorý sa nezabúda.

Koláž všetkých častí série

Táto autobiografická séria si asi nenájde toľko fanúšikov, ako iní severskí autori – povedzme Nesbo, Kepler, Backman ap. – no sú takí, čo netrpezlivo čakali na posledný šiesty diel. Tvrdí to prekladateľ Jozef Zelizňák a dodáva:

„Čitateľovi, ktorý sa chce pozrieť na život obyčajného Nóra; na to, ako sú jednotlivé drobné momenty nášho života pre každého dôležité, tak určite mu túto knižku veľmi odporúčam.“

Rozhovor s prekladateľom severskej literatúry Jozef Zelizňákom si môžete vypočuť v  podcaste Knižný kompas, ktorý nájdete na všetkých platformách.

Prvá časť monumentálneho šesťdielneho autobiografického románu Min kamp – Môj boj 1 vyšiel vo vydavateľstve Ikar roku 2016. Získal za ňu cenu Brageprisen, nomináciu na Severskú literárnu cenu a len v Nórsku sa z nej predalo vyše pol milióna výtlačkov.
Nasledovali ďalšie diely a tento rok završujeme tento monumentálny epos poslednou časťou Môj boj 6 .

„Niektorí vravia, že som zradil svoju rodinu a priateľov či iných ľudí z detstva, no nemám pocit, že by to tak bolo, lebo všetko sa odohralo veľmi dávno. No jednoznačne najbolestivejšie bolo písať o sebe. Rovnako bolo pre mňa ťažké písať o problémoch a konfliktoch, ktoré som mal v tom čase s blízkymi ľuďmi. Písanie o detstve bola tá príjemnejšia časť celého procesu…“

Karl Ove Knausgård

Začítajte sa do novinky Môj boj 6:

V polovici septembra dvetisícdeväť som vyrazil na neveľkú usadlosť medzi Höganesom a Mölle, kde býval Thomas s Marie, mal ma odfotografovať na obaly ďalších kníh. Požičal som si auto, čierne audi, a vydal sa dopoludnia po štvorprúdovej diaľnici s veľkým pocitom šťastia v hrudi. Obloha bola jasne modrá, slnko svietilo ako uprostred leta. Vľavo sa trblietal Öresundský prieliv, vpravo žlté strniská a lúky, predelené plotmi, potokmi, pozdĺž nich sa tiahli rady listnatých stromov. Zazdalo sa mi, že tento deň sa ani nemal diať, predstavoval akúsi oázu leta uprostred odmeranej jesennej krajiny, a fakt, že to tak nemalo byť, že slnko nemalo svietiť tak intenzívne, obloha nemala byť taká presvetlená, vnášal do radosti aj tieň nepokoja, nechcel som naň myslieť v nádeji, že prejde aj sám, radšej som sa pridal k refrénu Cat People, ktorý sa práve ozýval v reproduktoroch, vychutnával som pohľad na mesto, čo sa zjavilo naľavo, na žeriavy v prístave, na komíny tovární, sklady. Prechádzal som okrajom Landskrony, len niekoľko minút po tom, ako som prešiel popri Barsebäcku s jeho charakteristickou a vždy rovnako desivou siluetou atómovej elektrárne v diaľke. Ďalšie mesto je Helsingborg. A dedina je len zopár desiatok kilometrov za ním.
Meškal som. Najprv som pridlho sedel vo veľkom vychladenom aute v parkovacom dome, nevedel som ho naštartovať, nemohol som vystúpiť a ísť sa spýtať do kancelárie. Vzali by mi auto, keby som dal najavo toľkú neznalosť, a tak som si čítal manuál, listoval vpred a vzad, o štartovaní nepísali nič. Skúmal som prístrojovú dosku, potom kľúč, nebol to kľúč, len kúsok čierneho plastu. Otvoril som auto, keď som ho stlačil, a teraz som špekuloval, či podobne aj nenaštartujem. Pri volante som nenašiel nijaké miesto pre zapaľovanie. A čo je toto? Je to diera, či?
Strčil som do nej čierny kľúč a motor naskočil. Polhodinu som jazdil centrom Malmö a hľadal výpadovku z mesta. A keď som konečne vyšiel na diaľnicu, meškal som takmer hodinu.
Landskrona mi zmizla za chrbtom, nahmatal som mobil na vedľajšom sedadle a vyťukal číslo Geira A. To on ma kedysi zoznámil s Thomasom, spoznali sa v boxerskom klube, kde Thomas pracoval na fotoknihe o boxe, Geir písal o rovnakej téme. Jemne povedané, neboli si podobní, no veľmi sa rešpektovali.
„Ahoj, chlapča moje,“ pozdravil ma Geir.
„Ahoj, ahoj,“ odzdravil som. „Môžeš pre mňa niečo urobiť?“
„Jasná vec.“
„Zavoláš Thomasovi, že budem hodinu meškať?“
„Vybavím. Šoféruješ?“
„Áno.“
„Tešíš sa?“
„Je to úžasné. Už len pre zmenu. Ale idem predbiehať kamión.“
„No a?“
„Nemôžem pri tom telefonovať.“
„Niekto by mal preskúmať tvoju schopnosť robiť dve veci naraz. Ale v pohode. Zavoláme si.“
Položil som, podradil a predbehol dlhý biely kamión, ktorý sa chvel v tlaku vzduchu.
Začiatkom toho leta som viezol celú rodinu do Kostera, dvakrát sme takmer havarovali, raz som dostal šmyk, vo veľkej rýchlosti, mohlo sa to skončiť ozaj zle, druhýkrát nehrozila až taká katastrofa, ale aj to ma zasiahlo, pred Göteborgom som sa chcel preradiť, nevšimol som si blížiace sa auto a kolízii zabránili len jeho rýchle brzdy. Nahnevané trúbenie mi rezalo priamo do duše. V tej chvíli som stratil dobrý pocit zo šoférovania, vždy som cítil aj strach, isto zdravý, ale aj tak, už predbiehanie kamióna ma trápilo, musel som sa doň nútiť, vždy ma potom niekoľko dní prenasledovala hrôza, akoby som bol po žúre. Dušu nezaujímalo, že mi vodičský preukaz dáva právo šoférovať. Ešte vždy žila v čase, keď jedna z mojich veľkých a
vracajúcich sa nočných mor hovorila o tom, ako si sadám za volant a vyrážam, hoci neviem riadiť auto. Plný hrôzy na kľukatých nórskych cestách, pod hrozbou toho, že ma kedykoľvek zastaví polícia, tak som ležal v nejakej posteli a vankúš a paplón som zmáčal potom.
Zišiel som z diaľnice na užšiu cestu do Höganesu. Teplo som priam videl, čosi v svetle aj na oblohe, akoby zahalené mäkké trblietanie, čo slnečná žiara trúsila na všetko okolo. Svet je otvorený, hovoril mi môj pocit, a chveje sa.
Po desiatich minútach som zastal na parkovisku pri supermarkete, vystúpil som. Zhlboka som sa nadýchol. Vzduch niesol modrosť mora, no nebol letne teplý, mal v sebe aj čosi chladivé a pokojné. Keď som prešiel po asfalte k obchodu, pred ktorým v bezvetrí smutne viseli vlajky, vrátil sa mi pocit, ako keď som v talianskom meste za horúceho letného dňa hladil dlaňou mramorovú platňu, jej subtílny, ale aj prekvapivý chlad.
Kúpil som košík malín, sebe cigarety a žuvačky, vrátil som sa do auta a odviezol sa posledný kúsok. Sto metrov za obchodom začala cesta klesať k moru, bola úzka, lemovaná malými bielymi letnými chatami. Thomas s Marie bývali na samom konci, zo západu mali more, z východu veľké zelené pole.
Keď som zabuchol dvere, v ústrety mi vykročil cez trávnik Thomas. Bosý. Objal ma. Ako jeden z mála pritom vo mne nevyvolával pocit, že vchádza do mojej intímnej sféry. Nevedel som prečo. Možno jednoducho preto, lebo bol o pätnásť rokov starší a vždy sa ku mne správal milo, hoci sme sa až tak dobre nepoznali.
„Ahoj, Karl Ove.“
„Dlho sme sa nevideli,“ usmial som sa. „Aký fantastický deň!“
Prešli sme cez trávnik. Vzduch sa ani nepohol, rovnako koruny stromov, slnko viselo nad morom a vysielalo svoje žeravé lúče na krajinu. Aj tak som neustále cítil čosi chladivé. Už dlho som nezažil taký pokoj.
„Dáš si kávu?“ spýtal sa Thomas, keď sme zastali za domom, kde minulé leto postavil
drevenú terasu, ako palubu lode, od múru domu k hustému, takmer nepreniknuteľnému kroviu, ktorého nehybný tieň siahal niekoľko metrov k nám.
„Rád.“
„Na chvíľu si sadni.“
Sadol som si, opäť si nasadil slnečné okuliare a zaklonil hlavu, aby som zachytil čo najviac slnka. Zapálil som si. Thomas naberal v malej kuchynke v umývadle vodu do kanvice.
Vyšla Marie. Slnečné okuliare si posunula na čelo, žmúrila do slnka. Prezradil som jej, že som ráno o nej čítal v novinách, správu z kultúrnej debaty, ktorej sa zúčastnila. Márne som sa snažil spomenúť, čo písali o nej, no našťastie sa nepýtala, len odvetila, že si to prečíta v knižnici. Aj tak tam ide.
„Už ti vyšla kniha?“ spýtala sa.
„Nie. V sobotu.“
„Super! Napätý?“
„Áno.“
„Uvidíme sa neskôr. Zostaneš na obed?“
„Rád,“ usmial som sa. „Inak, mám pri sebe Lindin rukopis. Môžem ti ho potom dať.“
Marie pracovala ako mentorka na spisovateľskej škole v Biskops-Arnö. Ponúkla sa, že si prečíta text, ktorý Linda práve dokončila.
„Teším sa,“ prikývla a odišla. O chvíľu už za domom štartovalo auto. Vyšiel Thomas s dvoma šálkami kávy a mafinmi na tácke. Sadol si, chvíľu sme sa rozprávali, vzal fotoaparát a urobil zopár záberov, kým sme diskutovali o celkom iných témach. Keď som u nich bol naposledy, práve čítal Prousta, ešte ho nedočítal. Tesne predtým, ako som prišiel, sa práve dostal k pasáži o babkinej smrti. To je jedna z najkrajších pasáží, prikývol som. Súhlasil. Potom vstal, aby ma odfotografoval z iného uhla. Rozmýšľal som, čo si pamätám z tej smrti. Ako prišla celkom znenazdajky. Nastúpila do voza, čo ju mal previezť cez Luxemburský park, hneď nato dostala infarkt, na ktorý o pár hodín zomrela. Alebo to bolo pár dní? Dom sa naplnil lekármi, všepohlcujúca starosť prehlušila všetko v prvej fáze smútku, keď apatiu ešte rozbíja nepokoj, čo vyvoláva nádej. Všetko z čistého neba, tie silné emócie.

Milan Buno, knižný publicista