Niektorí muži si nezaslúžia druhú šancu
Nahá pravda je elektrizujúci príbeh o tom, ako môžu klamstvá veci neuveriteľne komplikovať. Layla a Gray sa kedysi stretli za nezvyčajných okolností…a ona odišla so zlomeným srdcom. Teraz sa stretli opäť a ona nechce mať znova zlomené srdce. Neverí, nedôveruje, bojí sa. „Milovať je ako dýchať. Nedokážete s tým prestať.“ A tak Layla dá Grayovi ďalšiu šancu…
Vi Keelandová píše dráždivé romantické príbehy – spomeňme Šéf, Egomaniak, Krásny omyl, či Nemali by sme. Teraz vyšla novinka Nahá pravda o tom, že niektorí chlapi si nezaslúžia ani druhú šancu. Alebo predsa len?
Hlavnú hrdinku Laylu šéf v práci požiada, aby sa stala poradkyňou nádejného klienta.
„Bol to pondelok ako všetky ostatné. Na podobnú príležitosť som čakala roky. V minulosti som niečo poriadne pohnojila a potrebovala som si to u spoločníkov firmy vyžehliť…“
Vošla do zasadačky a takmer sa zrazila s mužom, ktorému mala pomáhať v právnych
záležitostiach. Vyliala kávu a rozsypala spisy. To bola ešte príjemnejšia časť dňa. „Ten
úžasný chlap, ktorý si čupol a pozeral na mňa ako na nahú, nebol nik iný ako môj bývalý frajer Gray Westbrook. Chlap, na ktorého som sa snažila zabudnúť. Chlap, ktorého som zo srdca nenávidela. Chlap, ktorý oplýval neskutočnou charizmou, sebavedomím a sexepílom.“
Len zázrakom dokončila prezentáciu a zodpovedala všetky otázky, hoci ju celý čas vyzliekal pohľadom. Nemohla však vyhodiť z hlavy tie prasacinky, ktoré jej pred odchodom pošepkal do ucha. Stal sa z neho dôležitý firemný klient. Vylúčené, že by mu dala druhú šancu. Alebo predsa len?
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Vi Keelandová je americká spisovateľka, autorka šteklivých romantických bestsellerov, ktoré doteraz preložili do 20 jazykov. Z jej tvorby sa predalo vyše jeden a pol milióna výtlačkov. Umiestňuje sa pravidelne na najvyšších priečkach bestsellerov New York Times, Wall Street Journal, či USA Today. V súčasnosti žije s manželom a tromi deťmi v New Yorku.
Začítajte sa do novinky vydavateľstva Ikar Nahá pravda :
LAYLA
„Prepáč. Zabudla som ti zavolať. Dnes nepôjdeme spolu na obed.“ Vzdychla som a mávla rukou na papiere roztrúsené po stole. „Pittman ma požiadal, aby som pripravila prezentáciu pre nového klienta.“
„Starý Pittman, alebo Joe?“
„Starý Pittman. No tak, požiadal nie je to správne slovo. Bez zaklopania otvoril dvere.
Práve som mala telekonferenciu a musela som klienta prerušiť v polovici vety. Potom na mňa vyštekol čosi o tom, že o tretej mám byť v zasadačke exekutívcov a odišiel. Musela som zavolať jeho sekretárke Liz a vytiahnuť z nej ďalšie podrobnosti.“
„To je úžasné. Konečne si ťa začínajú všímať aj firemní spoločníci. Vedel som, že to
dokážeš.“ Oliver podišiel k môjmu stolu a keď odchádzal, pobozkal ma na temeno.
„Prinesiem ti čerstvé tuniakové tacos, ktoré máš tak rada.“
„Si poklad.“
S Oliverom sa stretávam asi mesiac, hoci sa poznáme už takmer päť rokov. Pracuje
ako menšinový spoločník na oddelení autorských práv v našej právnickej firme a nepreháňam – naozaj je poklad.
Keď som minulý víkend ochorela, priniesol mi slepačiu polievku. Keď mi bolo pod
psa, pripomínal mi, čo všetko pekné som v živote zažila. Bol pre mňa tou najväčšou oporou už v časoch, keď sme začali spolu chodiť. Keď ma pred niekoľkými rokmi takmer zbavili právnickej licencie a vyrazili z firmy Latham & Pittman, povzbudzoval ma, aby som to nevzdávala. Bystrý a pozorný muž, s dobrým zamestnaním – každé dievča snívalo o tom, že by si takého priviedlo domov a predstavilo rodičom. Skrátka, bol úplným opakom všetkých tých šibnutých mužov, ktorí ma zvyčajne priťahovali.
Minulý týždeň sa zmienil o tom, že o niekoľko týždňov mu vyprší nájomná zmluva a
naznačil, že by ho potešilo, keby som mu pomohla nájsť väčší byt – asi dúfal, že v budúcnosti sa tam budem zdržiavať častejšie. Bystrý a dôvtipný muž, s dobrým zamestnaním a… nebál sa záväzkov.
Rozhodla som sa, že najbližšie, keď ho prídem navštíviť, preverím si, či náhodou
neskrýva v skrini nejakých kostlivcov. Potom som sa zahĺbila do svojej prezentácie.
Veľakrát som mala možnosť vidieť, akým spôsobom hlavní spoločníci firmy
presviedčajú svojich klientov. Teraz bol rad na mne. Neznášala som, keď mi nedali aspoň niekoľko hodín, aby som preštudovala dokumentáciu a urobila si poznámky. Hneď mi bolo jasné, že investičná firma, ktorú som mala pre nás získať, bola nová, s pekným balíkom peňazí. Zrejme ju založil nejaký kanón, arogantný maklér, ktorý opustil svoju firmu a vzal si so sebou miliardu dolárov, ktorá pochádzala od investorov – presne na takéto typy leteli hlavní spoločníci.
Investičné firmy starej školy boli dobrí klienti – spoľahlivá fakturácia, dodržiavanie
zmlúv, prospekty a nespočetné vyjednávania s Komisiou pre burzy cenných papierov – ale mladé, arogantné, novodobé investičné firmy, ktoré viedli mladí ctižiadostiví podnikatelia, narábali s bankovkami ako keby to boli hračkárske peniaze v hre Monopoly. Viedli sa s nimi súdne spory kvôli obťažovaniu zamestnankýň, diskriminácii, porušovaniu zmlúv a podvodom s obligáciami. Dočerta, ešte aj naše daňové oddelenie muselo byť v strehu, lebo títo mládenci si namýšľali, že sú múdrejší ako ministerstvo financií.
O niekoľko hodín neskôr, keď mala začať moja prezentácia, odviezla som sa výťahom
na najvyššie poschodie a prešla cez hrubé sklenené dvere do priestorov exekutívy. Naša firma netrochárila – moja kancelária bola priestranná, zariadená drahým nábytkom. No poschodie, kde sídlili exekutívci priam páchlo peniazmi, starými peniazmi – recepčný pult z mahagónu, krištáľový luster, perzské koberce a dokonale osvetlený originál umeleckého diela.
Spomenula som si na to, že keď ma sem naposledy pozvali, uplynuli dva roky.
Vyzvali ma, aby som vysvetlila svoje konanie, vďaka ktorému disciplinárna komisia
Advokátskej komory štátu New York vzniesla voči mne obvinenia. Keď človeka zavolali na najvyššie poschodie – či už išlo o priaznivú alebo nepriaznivú záležitosť – tak to niečo znamenalo. A preto som bola veľmi zvedavá, prečo práve ja mám dnes robiť prezentáciu.
Cestou k zasadačke som na chodbe stretla Sarah Durschovú, ktorá patrila medzi
hlavných spoločníkov. „Ste pripravená?“
„Až na to, že o klientovi toho veľa neviem.“
Sarah sa zamračila. „Ako to myslíte, že neviete toho veľa o klientovi?“
„Mám základné informácie. Firemný prospekt ešte nebol dostupný, takže toho veľa
neviem o kľúčových hráčoch. Mám pocit, že nie som celkom pripravená.“
„No s riaditeľom spoločnosti ste už pracovali.“ Potriasla hlavou. „Preto si vyžiadali
vás, aby ste spravili prezentáciu.“
„Vyžiadali si ma? To som nevedela. Kto si ma vyžiadal?“
Keď som prišla ku skleneným dverám, ktoré vedú do zasadačky, uvidela som
Archibalda Pittmana, stojaceho na druhom konci miestnosti, ako sa smeje, pričom sa zhovára s nejakým mužom. Stál chrbtom k nám, takže som nemohla vidieť jeho tvár.
Ani som si hneď nedala dokopy dve a dve, keď Sarah povedala: „Tam stojí. Je to pán
Westbrook. To je on, kto nás požiadal, aby ste viedli rokovanie.“
Keďže som držala v rukách spisy, laptop a pollitrový pohár kávy Starbucks, Sarah mi
podržala dvere a ja som vošla. Urobila som presne dva kroky, keď sa muž, s ktorým sa
Pittman rozprával, obrátil. A vtedy sa všetko zosypalo.
Doslova. Stuhla som.
Sarah, ktorá kráčala hneď za mnou, do mňa vrazila a spisy sa mi vyšmykli z rúk.
Naklonila som sa, aby som ich zachytila. Pohár s kávou poskočil, schmatla som ho, čo spôsobilo, že z neho odletel vrchnák. Keď som ho chcela chytiť, všetka káva vyšplechla na koberec. Jediná vec, ktorá mi nespadla na dlážku zasadačky, bol laptop.
Bola som celá roztrasená a chcela som pozbierať svoje veci z dlážky, no v tej chvíli
ma za lakeť chytila mocná ruka. Skláňal sa ku mne ten chlapík, s ktorým sa pred chvíľou rozprával Pittman. Nezmohla som sa na nič, iba som naňho civela.
A neverila som vlastným očiam.
Nevedela som zo seba vycediť ani slovíčko. Zrazu sme stáli zoči-voči sebe a medzi
nami vznikol taký intenzívny kontakt, až mi to vyrazilo dych. Pulz sa mi zbláznil, srdce mi išlo vyskočiť z hrude a ja som sa ani nepokúsila zdvihnúť svoje spisy, alebo urobiť niečo s rozliatou kávou.
Stále ma držal za lakeť, pričom vystrel druhú ruku, aby mi ju podal.
„Som rád, že ťa znovu stretávam, Pehaňa.“
Milan Buno, knižný publicista
