Príbeh o láske, zrade a rodine

Panstvo Farleigh je fiktívny príbeh, ktorý však vychádza zo skutočnosti. Na začiatku druhej svetovej vojny pôsobilo v Anglicku niekoľko pronemeckých spolkov a organizácií. Jedna z najnebezpečnejších sa nazývala Link. Pozostávala predovšetkým z príslušníkov šľachtických kruhov a jej členovia boli presvedčení, že pre Britániu bude najvýhodnejšie uzavrieť s Nemeckom mier, skôr než sa zničia všetky národné pamiatky…

Do života lorda Westerhama, jeho manželky a piatich dcér nečakane zasiahne vojna, keď sa na pozemok ich vidieckeho sídla vo Farleighu zrúti podozrivý parašutista. Rodinný priateľ a agent MI5 Ben Cresswell sa podujme preveriť dohady, že tento muž bol nemecký špión. Vďaka tomu môže tráviť viac času v blízkosti Westerhamovej dcéry Pamely Suttonovej, ktorú celé roky tajne ľúbi. Panstvo Farleigh

Ibaže aj Pamela niečo skrýva: nikto, ani jej najbližší netušia, že pracuje v Bletchley Parku na dešifrovaní nemeckých správ. Ben sleduje stopy, ktoré vedú na panstvo Farleigh, a všetko nasvedčuje tomu, že v rodine lorda Westerhama sa nachádza zradca koruny. Dokážu ho Ben s Pamelou zastaviť, kým bude príliš neskoro?

Nedokázal tak ľahko uveriť, že tu v Anglicku, Blakovej krajine plnej zelene a potešenia, už nie sú v bezpečí. Bomby padajú hlava-nehlava. A teraz majú možno medzi sebou aj špiónov.

Panstvo Farleigh je skvelý mix romance, rodinnej drámy a historického príbehu so špionážnym pozadím. Autorka Rhys Bowenová využila reálne postavy a udalosti. Napríklad Maxwell Knight skutočne viedol tajné oddelenie MI5 zo svojho bytu na Dolphin Square, označeného menovkou slečny Copplestonovej.
Joan Millerová bola naozaj jeho sekretárka aj schopná špiónka.
Bletchley Park vyzeral presne tak, ako ho opísala.
A možno vás zaujme podobnosť módnej návrhárky Gigi Armandovej s Coco Channel, ktorej takisto dovolili bývať v Ritzi a ktorá prežila vojnu vďaka skutočnosti, že bola milenkou vysokopostaveného nemeckého dôstojníka.

RHYS BOWENOVÁ je autorkou vyše tridsiatich románov, ktoré boli preložené do mnohých jazykov. V jej tvorbe, za ktorú získala množstvo prestížnych literárnych cien, prevažujú historické detektívky zasadené do prvej polovice 20. storočia. Veľkej čitateľskej obľube sa teší aj jej séria detektívnych príbehov z dnešného Walesu.

Začítajte sa do novinky Panstvo Farleigh:

Bletchley Park
Máj 1941

Lady Pamela Suttonová upierala pohľad na pochmúrne vojenské plagáty zavesené na stene malej kutice v chate číslo tri. Niektoré z nich optimisticky nabádali vydať zo seba to najlepšie, zaťať zuby a nedať nič znať, iné naliehavo varovali pred sklamaním ostatných a nasledujúcou hanbou. Za závesmi, ktoré zatemňovali okná, začínalo svitať. Vnímala vtáčí zbor v lese za chatou; štebotal rovnako bláznivo a radostne ako pred vojnou a bude pokračovať, aj keď sa táto hrôza skončí — je jedno, kedy to bude. To besnenie trvalo už dlho a koniec bol stále v nedohľadne. Pamela si pretrela oči. Po dlhej noci ju pálili od únavy. Podľa úradných predpisov nemali ženy pracovať počas nočných zmien s mužmi, aby neprišli o dobrú povesť. Nariadenie jej pripadalo zábavné, keďže vzhľadom na nedostatok prekladateľov muselo jedno z dievčat aj tak zostať v nočnej. „Úprimne, nemyslím si, že by niektorý z týchto chlapíkov ohrozoval moju počestnosť,“ vyhlásila vtedy.
„Tí sa viac zaujímajú o matematiku než o dievčatá.“
Od tých čias svoje silácke reči viackrát oľutovala. Práca v noci bola krutá. Vďakabohu sa jej zmena čoskoro skončí a bude si môcť ísť ľahnúť. Poriadne sa však nevyspí, lebo jej cez deň za oknom rachotili vlaky.
„Prekliata vojna,“ zamrmlala a vydýchla do dlaní, aby si trochu zohriala prsty. Hoci bol máj, v chatách vládli v noci chlad a vlhko. Prvého zastavili prídel koksu. To nebola až taká tragédia; liatinové kachle totiž hrozne dymili a chrlili jedovaté splodiny. V poslednom čase sa žilo biedne.
Nijaké slušné jedlo. Strava pozostávala zo sušených vajec, z hovädziny v konzerve a párkov, čo obsahovali viac pilín než mäsa. Jej domáca zrejme nevynikala ako kuchárka ani pred vojnou, ale pokrmy, ktoré pripravovala teraz, sa nedali vôbec jesť. Pamela závidela všetkým, čo pracovali cez deň. Tí aspoň obedovali v jedálni, kde sa podávalo lepšie menu. Áno, mohla by zájsť na druhú stranu ulice a dať si niečo na raňajky ešte pred odchodom z práce, ale po dlhej noci bývala príliš unavená, aby mala chuť do jedla.
Po vypuknutí vojny sa chcela venovať nejakej užitočnej činnosti. Jeremy sa nechal naverbovať hneď prvý deň, v kráľovskom letectve ho prijali s otvoreným náručím. V bitke o Britániu patril medzi pilotov, ktorí dostali najväčší počet vyznamenaní. Potom však vyviedol niečo, čo bolo preňho typické: pri prenasledovaní vracajúceho sa nemeckého lietadla zablúdil príliš hlboko do francúzskeho vzdušného priestoru a zostrelili ho. Teraz trčal s ďalšími pilotmi v nemeckom zajateckom tábore Stalag Luft a už niekoľko mesiacov o sebe nedal nikomu vedieť. Dokonca ani netušila, či ešte žije. Pevne zatvorila oči, aby sa ubránila slzám. Nikdy na sebe nedaj nič poznať, zopakovala si, to sa očakáva v dnešných časoch. „Musíme ísť príkladom,“ poučoval ju otec hlasom ako hrom a pre väčší dôraz udrel päsťou do stola.
„Nikdy nedovoľ, aby ťa niekto zazrel rozrušenú alebo vystrašenú. ľudia na nás pozerajú, je našou povinnosťou ukázať im, že sa držíme.“
Presne to bol dôvod, prečo ju vybrali na túto prácu. Jej kamarátka Trixie Radcliffová, s ktorou ju na jar roku tisícdeväť stotridsaťdeväť uviedli do spoločnosti, ju pozvala v Londýne na čaj. Vojna sa vtedy ešte len začínala a zatiaľ existovali také civilizované udalosti ako olovrant v hoteli Brown.
„Ako hovorím, Pamma, jeden môj známy ma predstavil inému a ten by nám možno zohnal prácu,“ spustila Trixie nadšene ako vždy. „Hľadá také dievčatá, ako sme my. Z dobrých rodín, ktoré nebudú vyvádzať hlúposti. A nemajú sklon k hystérii.“

Milan Buno, knižný publicista