Príbeh zakázanej lásky uhorskej šľachtičnej
V tomto je Jana Pronská veľmi silná – via si nájsť neopozeranú tému, nejakú legendu, či tému, ktorej vdýchne svojský štýl a rozpracuje do príbehu, ktorý vás naozaj chytí.
„Samozrejme, aj tento príbeh sa skončí šťastne, lebo bez toho by moje knihy neboli mojimi knihami. V každej knihe musí byť veľa lásky a šťastný koniec…takže aj moji dvaja hrdinovia si právo na lásku napokon vybojujú,“ usmieva sa obľúbená autorka.
Jana Pronská je jedna z najúspešnejších slovenských spisovateliek. Vo svojom najnovšom, dvadsiatom románe nás opäť zavedie na stredoveké hrady a kráľovské dvory, kde sa odohráva strhujúci príbeh zakázanej lásky.
Je tu Právo na lásku .
Bývalá dvorná dáma Bianka nemá v manželstve s veľmožom Mikulášom Révaiom na ružiach ustlaté. Pán Blatnice je surový ukrutník, ktorý nepozná zmilovanie. Manželku drží na hrade ako vo väzení a jediné, na čom mu záleží, je splodenie dediča.
Preto sa mu ani trochu nepáči, že uhorský kráľ Ladislav pozve Bianku na hrad Sklabiňa, aby počas poľovačky robila spoločnosť manželke francúzskeho veľvyslanca. Medzi hosťami je aj mladý rytier, kapitán veľvyslancovej stráže Damien d´Ansacq, ktorého Bianka Révaiová očarí na prvý pohľad. Ani mladej žene nie je galantný rytier ľahostajný, no rokmi zakorenený strach z manžela jej bráni, aby mu dala čo i len najmenšiu nádej.
Situácia sa však zmení, keď Bianku na príkaz palatína Imricha Peréniho vyšlú na francúzsky dvor, aby sa načas stala dvornou dámou Anny de Foix, budúcej uhorskej kráľovnej, a pripravila ju na život v jej novej domovine.
Počas cesty do Francúzska, ktorá sa pre mladú ženu zmení na boj o holý život, v Bianke postupne začína klíčiť odvaha čeliť chybám z minulosti, ktoré jej vzali slobodu a spútali dušu. Podarí sa ju však Damienovi presvedčiť, že plameň, čo im obom horí v srdci, sa už nedá uhasiť a že aj ona má právo na lásku?
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Romanca Právo na lásku je opäť postavená na skutočnej udalosti, respektíve legende, ktorú autorka dotvorila pútavým príbehom plným lásky, vášne, dobrodružstva. Tentoraz zablúdila aj do Francúzska, ktoré miluje a keďže vlani bola aj s dcérou v Paríži, muselo sa to pretaviť aj do najnovšieho príbehu.
Začítajte sa do novinky Právo na lásku :
ŽENA LEŽALA NA PODLAHE a z rozrazených pier jej po líci stekal pramienok krvi,
miešal sa so slzami a vpíjal do drahého koberca. Dlaňami si zakrývala tvár a odovzdane čakala, kedy manželova zúrivosť pominie.
Bolelo ju celé telo, cítila každý buchnát, každý úder jeho mohutných pästí. Už ani kričať nevládala, tobôž nie sa pohnúť či brániť. Cítila, ako stráca vedomie, a zúfalo prahla po tom, aby bolesť pominula, zmizla rovnako ako on, ako jeho zloba, nenávisť a bezbrehá krutosť.
Vôbec si nepamätala časy, keď jej telo nezdobili modriny od jeho pästí, keď necítila tú
neznesiteľnú bolesť na tele i na duši, ktorá ju spútala ako kovový pancier a zo šťastného dievčaťa, čo si užívalo život, urobila zatrpknutú, ustráchanú bytosť. Ibaže ona ten očistec prijala dobrovoľne…
Sťažka otvorila viečka a na prstoch zbadala svoju krv. Pripomenula jej tú, ktorá sa preliala jej vinou. „Ako ste sa opovážili bez môjho vedomia a súhlasu opustiť Blatnicu?!“ reval dookola ako zmyslov zbavený a z úst mu fŕkali sliny na všetky strany. „Pôjdete von len vtedy, keď vám to dovolím, keď vás ja pustím! Vari som vám to nepovedal? Nepochopili ste ma?!
Neprisahali ste?!“ Schmatol ju za vlasy a ťahal k posteli ako handru.
Ako by mohla nepochopiť? Každé jeho slovo sprevádzalo ponižovanie, pocit viny, ktorá sa jej natrvalo vryla do podvedomia. Žiadne ospravedlnenie nemalo zmysel, nepočul ho, nepočul jej bezmocný krik ani prosby, nevidel jej slzy. Od prvého dňa ich manželstva sa stal jej tyranom a ona jeho obeťou, videl len seba a svoj nárok na podľa neho spravodlivý hnev. Bola to cesta, ktorú si dobrovoľne zvolila.
Sotva stihla otvoriť ústa, už jej ich surovo zavrel, nebral ohľad na nič. Ako mu mala povedať, že jej otec leží na smrteľnej posteli, keď sa na Blatnici niekoľko týždňov neukázal? Aj keby chcela, nemala koho prosiť o dovolenie. A keď ho potom zbadala vo dverách domu svojich rodičov, vedela, že nemá zmysel nič vysvetľovať: jeho nenávisťou skrivená tvár akoby patrila samému diablovi.
„Tu je vaše miesto, pani Révaiová! Presne preto nosíte moje meno, zaslúžili ste si ho!
Spomínate si?“ vykríkol posmešne, hodil ju bruchom na posteľ ako pouličnú radodajku a vytiahol jej sukňu až k pásu. „Budete mi po vôli, vždy keď sa mi zažiada! Vždy!“
„Prosím, nie… prosím, pane…“ vytisla zo zovretého hrdla azda stý raz. Presne vedela, čo ju čaká, už dávno sa naučila nedúfať v zázrak.
Keď si ju surovo bral, iba v dlaniach pevne zvierala prikrývku a jej žalostný nárek tlmilo lôžko potiahnuté brokátom.
Milan Buno, knižný publicista
