Knižné novinky

Stratený muž. Fascinujúci austrálsky triler

Nathan a jeho brat Bub sa stretnú pri náhrobku statkára, ktorého pochovali niekedy okolo roku 1890. Na kameni je čitateľný jediný riadok epitafu: … ktorý zišiel z cesty.

A pri náhrobku leží ich mŕtvy brat Cameron. Jeho auto sa našlo asi desať kilometrov odtiaľ na vyvýšenom pahorku naložené vodou, potravinami a všetkým potrebným na prežitie v púšti.
Začína sa dráma rodiny Brightonovcov.
Dráma života, ktorú zinscenovalo toto odľahlé miesto.

Začína sa nový román austrálskej hviezdy kriminálnej literatúry Stratený muž. Veľmi sugestívny príbeh, napínavý a vygradovaný do posledných strán. Autentická austrálska príroda, divočina a ľudia, ktorí v nej žijú. Sú takí tvrdí a zocelení drsným životom a ťažkou prácou, že neraz dokážu byť krutejší ako sama príroda…

Ale vráťme sa k príbehu.
Spomínaný Cameron zomrel sám, očividne vyčerpaný od smädu a horúčavy. Muži prinesú brata domov na ranč. Rodinu zasiahne hlboký smútok, v ktorom sa rodí neistota, narastá nedôvera a vzájomné upodozrievanie. Čo ak Cameron nezomrel prirodzenou smrťou? Čo ak izolácia a samota uprostred šírej pustatiny menia ľudí na stelesnené zlo?

Foto: pinterest.com

Jane Harperová napísala za tri roky tri bestsellery, podľa jedného z nich nakrúcajú v Hollywoode film. Zanechala novinárske remeslo, pustila sa do písania austrálskych trilerov a natrafila na zlatú žilu.

Nie nadarmo patrí Jane Harperová spolu s Christianom Whitom k najúspešnejším autorom austrálskych detektívok. Nejde im iba o detektívnu zápletku, ale aj o priblíženie neuveriteľného prostredia, Európanom takého vzdialeného a nepochopiteľného.

Harperovej knihy vychádzajú v 36 krajinách, filmové práva na adaptáciu diela Sucho kúpila americká herečka a producentka Reese Witherspoonová.

Stratený muž je fascinujúci príbeh, perfektne premyslený a napínavý triler. Autorka majstrovsky vykreslila atmosféru a prostredie horúcej Austrálie. Pridala legendy obklopujúce záhadného statkára a vytvorila temný príbeh, z ktorého chvíľami mrazí, hoci na vás praží neľútostné slnko.

Začítajte sa do novinky Stratený muž:

Stopy v prachu vytvárali pri pohľade zhora a z diaľky úzky kruh. Kruh nebol ani zďaleka dokonalý, jeho neforemný okraj občas hrubol, inde sa stenčoval a na niektorých miestach sa úplne rozpadával. Nebol ani prázdny.
Uprostred kruhu stál náhrobný kameň, vyhladený storočným náporom piesku, vetra a slnka. Náhrobný kameň sa týčil do výšky jedného metra a vôbec sa neklátil. Bol otočený smerom na západ, k púšti, čo bolo v tomto kraji nezvyčajné. Západ nebol práve populárna voľba. Meno muža pochovaného pod kameňom dávno zmizlo a miestni obyvatelia – všetkých šesťdesiatpäť plus 100 000 kusov dobytka – toto miesto poznali jednoducho ako statkárov hrob. Na pozemku nikdy nebol cintorín, statkára pochovali namieste, na ktorom zomrel, a za vyše sto rokov k nemu nikto nepribudol.
Ak by návštevník prešiel rukou po ošúchanom kameni, z vrubov by dokázal čiastočne dešifrovať dátum. Jednotku, osmičku a deviatku, čosi po roku 1890. Viditeľné boli len štyri slová. Boli vytesané o kúsok nižšie, kde boli lepšie chránené pred prírodnými živlami. Alebo ich možno len vyryli hlbšie, lebo ich odkaz sa zdal byť dôležitejší než muž. Stálo tam: …ktorý zišiel z cesty

Občas ubehli celé mesiace, ba i rok, kým okolo prešiel čo i len jeden návštevník, nieto ešte aby aj zastal a prečítal si vyblednutý nápis či žmúril do popoludňajšieho slnka smerom na západ. Ani dobytok sa tu nezdržiaval. Zem bola jedenásť mesiacov v roku zväčša piesčitá a rozptýlená, zvyšný čas ju zakrývala kalná prívalová voda. Kravy sa radšej zdržiavali na severe, kde boli lepšie pastviny a stromy im poskytovali tieň.
Hrob bol preto zväčša osamotený, stál vedľa plota pre dobytok, ktorý tvorili tri tenké drôty. Plot sa ťahal asi dvanásť kilometrov východne k ceste a niekoľko stoviek kilometrov na západ k púšti, kde bol obzor taký plochý, až mal človek pocit, že dokáže rozoznať zakrivenie zeme. Bola to krajina preludov, v ktorej sa tých pár stromčekov v diaľke mihalo a vznášalo na neexistujúcich jazerách.
Jediná usadlosť stála kdesi pri severnej časti plota, ďalšia až pri južnej. Najbližší susedia, vzdialení tri hodiny cesty. Cestu smerujúcu na východ nebolo od hrobu vidieť. Označenie cesta bolo pomerne veľkorysé. Po širokých prašných koľajach niekedy neprešlo celé dni žiadne vozidlo.
Koľaje viedli až do mesta Balamara – v podstate to bola jedna ulica – zásobujúce roztrúsené obyvateľstvo, ktoré by sa v podstate vošlo do jednej veľkej miestnosti. Tisícpäťsto kilometrov východne ležalo mesto Brisbane a pobrežie.
V určitom období roka sa obloha nad statkárovým hrobom zachvela hukotom vrtuľníka. Piloti obhospodarovali krajinu zo vzduchu, hlukom a pohybom zaháňali dobytok po území rovnajúcom sa rozlohou malým európskym štátom. V tejto chvíli bola však obloha prázdna a bezmedzná.
Neskôr – príliš neskoro – tadiaľto bude prelietať vrtuľník, zámerne nízko a pomaly. Pilot si najprv všimne auto, vďaka lesku rozpáleného kovu. Neďaleký hrob jeho pozornosť upúta len náhodou, keď bude krúžiť vo vzduchu pri hľadaní vhodného miesta na pristátie. Pilot si nevšimne kruh v prachu. Jeho pohľad pritiahne záblesk modrého materiálu na červenej zemi. Pracovná košeľa, rozopnutá a čiastočne vyzlečená. Teplota v posledných dňoch vystúpila v popoludňajšej páľave na štyridsaťpäť stupňov. Odhalená koža na slnku
popraskala.
Neskôr si ľudia priamo namieste všimnú hrubé aj tenké značky v prachu a budú hľadieť na obzor v diaľke, aby nemuseli premýšľať nad tým, ako asi vznikli.
Náhrobný kameň vrhal malý tieň. Bol to jediný tieň nablízku, no jeho čerň bola nestála, rástla a zmenšovala sa ako na slnečných hodinách. Najprv muž lozil po štyroch, potom sa za ním plazil po zemi. Súkal sa do tieňa, skrúcajúc telo do zúfalých polôh, kopal a šúchal nohami po zemi, keď ho začal prepadávať strach a smäd.
V noci si trochu oddýchol, potom však vyšlo slnko a znovu sa vydalo na svoju hroznú púť. Na druhý deň, odkedy sa slnko pustilo stúpať k oblohe, to už tak dlho netrvalo. Muž sa však snažil. Naháňal tieň, kým ho neopustili posledné sily.
Nechýbalo veľa a kruh v prachu by bol býval úplný. Ubehlo takmer celých dvadsaťštyri hodín. Statkár sa napokon dočkal spoločnosti. Zem sa otočila a hýbal sa už len tieň, uprostred prašného hrobu pod kolosálnou oblohou zostal nehybne ležať muž.

Milan Buno, knižný publicista