Vyšetrovateľka. Príbeh inšpirovaný skutočnosťou
Policajti chytili Albánca, obchodníka so ženami. Museli ho policajti naozaj zastreliť?
Dobitá starenka.
Paťka (5) bil lekár po holom zadku.
Polícia obvinila matku dieťaťa, ktoré uhorelo v chatrči.
Ohavná vražda na Liptove…
Zlo je všade okolo nás. A treba proti nemu bojovať.
Novinka Vyšetrovateľka je inšpirovaná skutočnosťou, skúsenosťami vyšetrovateľky Policajného zboru.
Policajti chytili Albánca, obchodníka so ženami; Museli ho policajti naozaj zastreliť?; Holokaust nie je história; Dobitá starenka; Paťka (5) bil lekár po holom zadku; Košičanov stráži už 94 kamier; Polícia obvinila matku dieťaťa, ktoré uhorelo v chatrči; Nahý muž uprostred dediny; Exhumácia dieťaťa pre vzorky DNA; Opitá hazardérka; Ohavná vražda na Liptove; Migranti sú bezpečnostná hrozba, treba zabrániť moslimskej menšine, aby sa tu usadila; V Pezinku sa čelne zrazili dve autá, medzi zranenými sú aj malé deti.
Práca vyšetrovateľa na Okresnom odbore kriminálnej polície v bratislavskej Petržalke nie je prechádzka ružovou záhradou, najmä nie pre mladú ženu plnú ideálov. Milada Bálintová, dcéra narcistickej matky a neznámeho otca (možno mafiána), robí, čo môže. S tromi ďalšími kolegami vytvorili svojrázny „mozgový trast“. Fungoval perfektne, lenže nič netrvá večne. Situáciu na pracovisku skomplikujú, ako ináč, city.
Tomáš Holecký je príslušníkom Pohotovostnej motorizovanej jednotky. Do Policajného zboru vstúpil spolu s Miladou a mohli by byť viac než len priatelia.
Dita Berkyová, dievča z osady na východe Slovenska, sa na brigáde v Holandsku stala obeťou únosu a obchodovania s ľuďmi. Osudy všetkých troch sa postáv pretnú na vyšetrovačke, a kým Miladin a Ditin sa pre xenofóbnu Miladinu matku paradoxne spletú dovedna, Tomášova cesta sa skončí v slepej uličke.
Novinka s názvom Vyšetrovateľka je inšpirovaná skúsenosťami a zážitkami z dvadsaťročnej praxe v Policajnom zbore, kam ju motivovalo vstúpiť nielen predsavzatie pomáhať, ale aj hľadať pôvod zla v človeku.
Mária Mikitová Janošková debutovala novelou Vyhorená dúha, potom prekvapila básnickou zbierkou Výsledok: bez riešenia.
Začítajte sa do novinky Vyšetrovateľka :
Dedo stojí vedľa babky a mlčí. Rómovia sú presvedčení, že sa mu vplyvom neúnosného stresu made in kapitalizmus = bankrot = vyhadzovanie ľudí na dlažbu = kopa skrachovaných existencií akosi poprehadzovali kolieska v hlave, takže prestal rozumieť svetu. Teraz zachmúrene hľadí na Tonyho a Dia, čím ich značne znervózňuje, lebo nevedia odhadnúť, do akej miery blafuje. Všetci majú deda Čonkyho v hlbokej úcte možno aj pre jeho nepredvídateľnosť. Z času na čas totiž bez varovania tresne po stole a rozhodne vyhlási, že zabije každého, kto by chcel niekomu z jeho rodiny čo i len vlas na hlave skriviť.
A teraz prišla dedova chvíľa. Pohľad tuho prilepený na tvári rečniaceho Tonyho zrazu zľahka prenesie na najväčší bonbón zabalený do lesklého papiera blyštiaceho sa farebnými odleskami vo svetle zapadajúceho slnka, podíde k stolu, vezme ho a rozbalí. V omračujúcom tichu znie to šušťanie, akoby sa blížilo stádo kobyliek. Starec si vložil sladkosť do úst, rozkošnícky privrel viečka a mľaskajúc sa opýtal: „A ňe su na totu robotu bárs mlade?“
Dio zalapal po dychu a Tonyho dúhovky farby achátu hypnotizujú šeriace sa nebesá. Mládenec vyzerá, že sa tuho zamyslel.
Babke poklesli kútiky, škaredo fľochla na zošúvereného manžela, ktorý vylovil z bonboniéry ďalšiu sladkú lahôdku, a potom celú škatuľu uchopil do zrobených, stvrdnutých veľkých rúk a ponúknul aj milované vnučky. Keďže sa sústredil na pôžitok spôsobený nadmieru stimulovanými chuťovými pohárikmi, nevšimol si blesky šľahajúce z babkiných, kedysi takých krásnych čiernych očí.
Stará žena sa na starého muža osopila, nech netára, je predsa jasné, že môžu, akoby nemohli, veď Anton s Dionýzom sú seriózni podnikatelia, nie ako tí, čo nechali zbankrotovať ich fabriku, a hľadá podporu u dcér. Tie však v pomykove netrpezlivo čakajú na odpoveď, pričom im uši trhá lomoz rozpadávajúcich sa vzdušných zámkov, ktoré stihli postaviť spolu s dcérami a matkou počas dlhých večerov, veď kto by ich poučil o rizikách? Starý muž doteraz mlčal a
neprispel jedinou námietkou, až teraz. Prečo až teraz?
Tony si odkašľal. Konečne sa odhodlal prerušiť trápnu pauzu. Vie, že by mohla svedčiť o jeho neprofesionalite, ba dokonca ho usvedčiť z klamstva, ale iba z tohto. Jeho úmysly s Ditou a Dušou sú, čo sa týka ich uplatnenia na holandskom trhu práce, úplné čisté. Chystali sa pridať dievčatám pár rokov a čo?
Sprostredkovateľ práce už-už otvára ústa, červený ako rak, no do domca vletela spása na krátkych nôžkach a so sopľavým nosom. Jeden z Dušaniných mladších bratov hneď pri dverách kričí: „Horííí! Mamka, horia Bety Olahovej dzeci! Hašic treba, hašic!“
Všetko, čo malo nohy, utekalo k potoku. Naberali do vedier ľadovú vodu a vylievali ju na plamene šľahajúce do výšky pomyselného druhého poschodia, lenže už neskoro.
Dvoch chlapov, čo chceli zachrániť dvojročnú Marcelku a ročného Timura spoza prahu domčeka zbitého z dosiek hneď vytlačil von vriaci vzduch a hustý dym. Jeden z mužov zakričal na osadníkov s vedrami, hrncami či džbánmi plnými mútnej vody, nech ho polejú, že skúsi znova. Pripojil sa k nemu ďalší odvážlivec, mokrí od hlavy po päty skúšajú zas, no o niekoľko sekúnd sú opäť pred barakom na studenom vzduchu a idú vykašľať pľúca. Celej osade sa z očí lejú slzy, vytvorili reťaz, z ruky do ruky putuje jedna nádoba za druhou, od potoka plná, smerom k nemu prázdna. Rómovia sú udychčaní. Tváre im skrivila hrôza.
Húkanie hasičských sirén je čoraz bližšie, ľudia sa lopotia, neprestávajú s polievaním, iba jedna žena stojí ako stĺp a fascinovane upiera zrak na tlejúcu chatrč, ktorá bola jej domovom. Nikto od nej nechce, aby pomohla.
Keď už bolo po všetkom, nárek a kvílenie sa z verejného priestranstva utiahli do chatŕč. Dita sedí pri Betke iba o tri roky staršej a drží ju za studenú, malátne spustenú ruku. Drží ju pevne, lebo má pocit, že keby zovretie uvoľnila, Betka by vybehla z tesnej prekúrenej miestnosti a zmizla by naveky.
Obe sa svorne rozplakali.
Zrazu sa Betka, biela ako krieda, červené oči roztvorené doširoka obrátila k Dite a potichučky dievča nabádala, aby odišlo z tohto pekla, lebo nikde nemôže byť horšie ako práve tu. A ešte nešťastne dodala: „Bodaj by me vžali do basy do konca života. Nechcem už nijake dzecko. Dam šebe vybrac vaječniky.“
Milan Buno, knižný publicista
