Demi Moore a jej fascinujúci životopis

Na konte má hity ako Duch s Patrickom Swayzem a Woopi Goldberg, či Zopár správnych chlapov s Tomom Cruisom a Jackom Nicholsonom. Tiež filmy Neslušný návrh, Škandalózne odhalenie, Šarlátové písmeno…
Už desaťročia je to jedna z najlepších a najlepšie platených hviezd Hollywoodu. A teraz vyšla o nej 300-stranová kniha Moja spoveď.

Demi Moore otvorene priznáva, že roky unikala pred minulosťou, pred neistotou a
pochybnosťami, ktoré poznačili jej detstvo.
V zlomových chvíľach svojej cesty k sláve zápasila so závislosťou, s problémami s vnímaním vlastného tela aj s traumami z detstva. Jej kariéra stúpala závratnou rýchlosťou, no obraz, ktorý si o Demi vytvorila verejnosť, bol neraz nepriaznivý. Aj preto ju napriek úspechom prenasledovali pochybnosti, či patrí do Hollywoodu, či je dobrou herečkou a či sa osvedčila v úlohe matky.

Jej pamäti, úprimné a hĺbavé, podávajú svedectvo o boji s nepriazňou osudu, ale aj o neuveriteľnej húževnatosti. Demi odhrnula záves, o svojej kariére i osobnom živote hovorí celkom otvorene. Dozvedáme sa o turbulentnom vzťahu s matkou, manželstvách, snahe zosúladiť hviezdnu kariéru s výchovou detí, o dlhej ceste k schopnosti bez zábran vyjadriť, čo si myslí a cíti.

Knihu rozdelila na tri časti – Boj o prežitie, Úspech a Zmierenie. Veľmi otvorene píše o svojom bolestnom detstve, o ceste do Hollywoodu. O stretnutí s Bruceom Willisom, ktorý sa jej neskôr vrátil do života ako vzácny priateľ a obletovaný člen rodiny.

„Ten večer mal pre môj život ďalekosiahle následky. Spoznala som tam hlavnú hviezdu seriálu Mesačný svit. V tom čase to bol jeden z najvychytenejších hercov. Volal sa Bruce Willis.“

Demi Moore

Moja spoveď je dojímavý príbeh slávnej herečky, v ktorej odhaľuje svoju cestu k sláve, no aj jej spletitý osobný osud. Je to príbeh o úspechoch aj o cene, ktorú za ne zaplatila. Je to príbeh o jej húževnatosti, šikovnosti a vôli, keď chcete niečo dosiahnuť. Najlepšia kniha roka 2019 prestížnych periodík ako The Guardian, The Sunday Times, The New Yorker, či televíznej relácie Good Morning America. Kniha vychádza vo vydavateľstve Ikar.

Začítajte sa do novinky Moja spoveď:

„Pokukuje po tebe ako pes po údenom,“ povedal Emilio o sebavedomom fešákovi, ktorého mi neskôr predstavili ako Brucea Willisa. Pravdupovediac, spočiatku som mala dojem, že Brucea nezaujímam. Na premiéru dorazil približne v tom istom čase ako ja, spoločnosť mu robil môj priateľ, komediálny herec Rick Ducommun, ktorý nás zoznámil. Brucea už dva razy nominovali na cenu Emmy za Mesačný svit (cenu napokon dostal mesiac po tom večere), no ja som televíziu veľmi nepozerala a z toho seriálu som nevidela ani jednu časť. Brucea som si
pamätala iba z reklám na miešané nápoje Seagram. (Pamätáte si ich? Bruce vylúdi na ústnej harmonike zopár akordov a zanôti čosi ako: „Je to mokré, je to suché, jé, jé, jé.“) Obidvaja sme mali zmluvu s TriStar Pictures, a tak som prehodila: „Počúvam, že máte v TriStar vlastnú kanceláriu.“ „Vôbec ju nevyužívam,“ odvrkol. Ty pako, povedala som si v duchu.

No na afterparty, ktorá sa konala v klube El Coyote, bol Bruce ako vymenený. „Hej, môžem vás pozvať na pohárik?“ opýtal sa, len čo som vošla. Odvetila som, že nepijem. „Tak vám objednám Perrier,“ nedal sa. Než sa stal televíznou hviezdou, pracoval v New Yorku ako arman a na tej párty sa predvádzal: stal si za bar, žongloval so šejkrom a podobne. V roku 1987 to možno vyzeralo frajersky, dnes by to bolo trápne. No Emilio mal pravdu – Bruce pri svojom barmanskom čísle v jednom kuse pozeral na mňa. Celý večer mi venoval prehnanú pozornosť, hoci tam bol s inou ženou, ako som neskôr s ohromením zistila.

Keď čas pokročil, väčšina prítomných sa premiestnila do klubu Improv, kde mal Rick Ducommun stand-up vystúpenie. „Poď! Nesmieš to premeškať!“ prehováral ma Rick a Bruce mu sekundoval. Emilia nenadchýnalo, že mi tí dvaja venujú toľko pozornosti, no ja som bola unesená – čo ma dodatočne mrzí. Ten klub som mala po ceste domov, a tak som si povedala, že sa tam zastavím. Keď som vošla, celá partia Bruceových kamarátov sedela pri jednom veľkom stole. Hneď vedľa neho dal Bruce prestrieť stolík pre dvoch. Už ma na ňom čakala fľaša Perrieru. Bruce vyskočil a galantne mi odtiahol stoličku.

Nič také som ešte nezažila. Správal sa ku mne – i keď s vyzývavosťou sebe vlastnou – ako pravý džentlmen. Keď som sa zdvihla, že je čas ísť domov, ponúkol sa, že ma odprevadí k autu. Nedal sa odbiť, bol ako malý chlapec, ktorý nechce zmeškať zmrzlinára. Pred klubom si vypýtal moje telefónne číslo a ja som sa cítila polichotená ako školáčka. „Máte pero?“ Prešmátral si všetky vrecká, ale pero nenašiel. „Neodíďte mi!“ zvolal a rozbehol sa dnu pozháňať niečo na písanie. Číslo si napísal na predlaktie – ten pohľad sa mi za neskoršie roky
naskytol ešte miliónkrát, vždy si čísla zapisoval takto. No ten prvý raz som si všimla, že sa mu trasú ruky. V tej chvíli bol zraniteľný, všetka frajerina bola fuč.

Cestou domov som si v hlave premietala udalosti toho večera. Čo sa stalo? Čo je ten chlapík zač? Snažila som sa poskladať všetky informácie, čo som o ňom mala. (Mobily ešte neboli, nemohla som obvolať známych a povypytovať sa naňho.) Bolo to moje prvé skutočné pozvanie na rande. Predchádzajúce vzťahy sa mi proste prihodili vďaka okolnostiam – Freddyho som spoznala cez hudbu, Emilia pri nakrúcaní. No nemala som pocit, že Bruceovi ide o vzťah na jednu noc – nepôsobil ako muž, ktorý sa rozhodol urobiť ďalší zárez na pažbu.

Bruce bol plný energie, do všetkého sa vrhal bezhlavo a vedel si vydobyť svoje. (V živote mu nenapadlo o sebe pochybovať.) Bolo mi Emilia trocha ľúto – na premiéru ma síce pozval ako „priateľku“, no zjavne dúfal, že sa mu podarí obnoviť náš vzťah.

O pätnásť minút som bola na Pacifickej pobrežnej diaľnici a mierila k svojmu novému domovu v Malibu. Po pravej ruke som mala hory a hviezdy, po ľavej oceán zaliaty mesačným svitom. Všade ticho a pokoj. Myšlienky sa mi krútili okolo Emilia a Brucea a vtom som začula vo vetre svoje meno. Nie, nevolal na mňa zo sveta duchov môj otec – vo vedľajšom jazdnom pruhu sa zjavila limuzína s otvorenou strechou a v nej Bruce so svojou partiou. Mávali a kričali: „Hej, Demi!“ (Vtedy sa ešte celebrity nerozvážali na čiernych SUV. Bruce sa dával na flámy voziť vo veľkom štýle, najímal si limuzínu.) Nemohla som uveriť, že cez
okienko auta vidím muža, na ktorého som práve myslela. Bolo to, akoby mi vesmír našepkával: Pozor, Demi, tento stojí za pozornosť!

Keď sa nám stretli oči, Bruce si na pozdrav strhol šiltovku. Určite zabudol, že má za každým uchom joint, a vzápätí mu oba odniesol vietor.

Milan Buno, knižný publicista